JINJER pod drobnohľadom

V poslednej dobe máme možnosť sledovať čoraz silnejšie bujnejúcu popularitu našich východných susedov - dravú kapelu Jinjer na čele so speváčkou Tatianou, ktorej poslaním je nás všetkých dokonale ohromiť. Kde sa vlastne medzi nami vzali a ako je možné, že sa im podarilo uchmatnúť si miesto na spoločnom turné s velikánmi Arch Enemy? Ku všetkému sa poctivo dopracovali vlastnými silami a museli popritom čeliť mnohým prekážkam, viac či menej vážnym. V nasledujúcich riadkoch vám teda predstavím ich spletitú cestu za úspechom, ktorý si plne zaslúžia a dúfam, že sa na výslní budú vyhrievať čo najdlhšie.

Všetko sa začalo na východe Ukrajiny - v meste Donbass v roku 2009 - gitarista menom Dmytriy Oksen sa rozhodol, že chce kapelu, pozháňal kamošov, jednému dal do ruky mikrofón, dali hlavy dokopy a vznikol Jinjer - nevedia ako ani prečo, skrátka sa im to zdalo cool, ľahko zapamätateľné a dobre to vyzeralo napísané. Už od začiatku boli aktívni - poskladali, nahrali a vydali EP a pripravili sa na koncertovanie. Náhle si to však spevák rozmyslel, zbalil švestky a presťahoval sa do USA. Vzniknutú situáciu im pomohla vyriešiť kamarátka Tatiana Shmailyuk, ktorá síce od mladosti plánovala hru na gitaru, no tentoraz sa chytila mikrofónu. Malo ísť len o dočasnú výpomoc, nakoniec jej však mikrofón prischol nastálo. Zhruba v rovnakom čase sa pripojil aj druhý gitarista Roman Ibramkhalilov, ktorého gitara doteraz definuje zvuk kapely. O pár týždňov kapelu posilnil basák Eugene Kostyuk a základný kameň bol tak definitívne položený.

Veci odštartovali pomerne jednoducho - pustili na internet 2 promo songy a začali si tak raziť cestu lokálnym undergroundom. Výraznejšie k tomu prispel práve basák Eugen - zobral si na plecia povinnosti manažéra a promo kapely a pomaly šli aj pomimo svojho mesta. Prvým významným míľnikom bola výhra "MUZTORG Challenge" (súťaž naprieč hudobnými žánrami) - získali tak možnosť nahrať si zadarmo album. Nič z toho však nebolo, nakoľko štúdio, kde mali nahrávať, produkovalo popový materiál a nezdalo sa im ako správna voľba. Spoľahli sa iba na seba a onedlho im vyšlo EP Inhale. Do Not Breathe, ktoré ich na ukrajinskej scéne vynieslo do výšin, zaklincoval to aj klip ku skladbe Exposed As A Liar, ktorý nasledovala skladba Scissors, ku ktorej klip natočili počas behania po koncertoch v rámci Ukrajiny. Zaujímavosťou je, že si absolútne všetko financovali sami. Ako to dokázali netuším, ale nič ich nezastavilo a odmena za drinu sa začala pomaly rysovať. Ako prvý si ich vzal pod krídla grécky label Leaders Rec., aby im vydal EP oficiálne, vznikol z toho napokon album. Ozvala sa im aj rumunská bookingová agentúra Cavelleria Events a s ich pomocou vyrazili na menšiu šnúru koncertov po Ukrajine, Rumunsku a Moldavsku. 

V roku 2013 prišiel čas na personálnu zmenu - bubeník zrušil svoju účasť na vyššie uvedenom turné kvôli rodinnej situácii, našťastie rýchlo našli záskok, ktorý potom ostal nastálo - Eugen Mantulin. Začínali sa časy, kedy sa kapela dostávala čoraz viac do povedomia a iné kapely a aj fanúšikovia ich začali brať vážnejšie. Zapríčinilo to najmä vydanie skladby No Hoard Of Value, kapela nechala metalcore bokom a pustila sa novým smerom - ponorili sa do progresívneho prúdu a ulovili aj groove. Vplyvy hard/metalcoru i death metalu ostali. Pozvánky na koncerty a festivaly začali hustejšie pribúdať a onedlho sa ocitli pred ďalším míľnikom - prijali účasť na prestížnej súťaži "Best Ukrainian Metal Act", ku ktorej sa však pripísala nepríjemná nehoda. Po ceste do Kyjeva, kde sa súťaž konala, skončili s dodávkou v 4-metrovej priekope pri ceste. Našťastie si to odnieslo "len" auto, posádka ostala vcelku a nezranená. Auto šlo urgentne na opravu a do Kyjeva dorazili práve včas. Odmenou za nepríjemnosť bola pre nich nečakaná výhra súťaže, ktorú oslávili nahrávaním albumu Cloud Factory.   

Keď album vyšiel, strhlo sa menšie šialenstvo, získali si pozíciu lídra ukrajinskej metalovej scény a vybrali sa na turné do Európy, kde si získali tisíce nových fanúšikov. Zasiahla však tragédia - z okna na treťom poschodí vypadol bubeník Eugen, zlomil si chrbticu a zostal paralyzovaný. Pre kapelu nastalo zlé obdobie, veľmi ich to zasiahlo a robili všetko pre to, aby spoluhráčovi zaobstarali čo najlepšiu lekársku starostlivosť - zorganizovali aj zbierku a fanúšikovia radi pomohli. Náhrada sa im nehľadala ľahko, Mantulin patril k najtalentovanejším bubeníkom na ukrajinskej pôde. Nakoniec na jeho stoličku zasadol mladý, perspektívny hudobník Dmytriy Kim a opäť sa vydali na turné. A ako vlastne dopadol album? Vynikajúco. Strhli ním na seba dostatok pozornosti, získali pozitívne recenzie a vysoké ratingy aj od takých celosvetovo uznávaných magazínov ako Metal Hammer či Rock Hard. 

Ani im sa však nevyhli politické problémy, napätie medzi Ruskom a Ukrajinou spôsobilo, že síce v Rusku ich prijali veľmi dobre, ukrajinskí nacionalisti ich však ostro kritizovali a dokonca sa ocitli pod paľbou vyhrážok a takmer museli zrušiť Outlander Tour. A samozrejme sa nevyhli ani problémom s vízami, nie vždy ich dostali a to komplikovalo mnoho vecí. Väčšinou všetko dobre dopadlo a koncerty sa nerušili, iba presúvali, členovia kapely zvládali hrať aj v horúčkach, aby potešili svojich fanúšikov, ktorí im vždy zaplnili kluby do posledného miesta. 

Uprostred turné prišiel šok - zakladateľ Dmytriy Oksen sa rozhodol kapelu opustiť, chcel sa viac venovať svojim vlastným snom a ambíciám. Zvyšku kapely neostávalo iné, ako jeho rozhodnutie rešpektovať a povedali si, že zostanú iba štvoricou. Nový klip Sit Stay Roll Over natočili už bez zakladateľa, tento kúsok plánovali vydať v ďalšom EP. 100 000 videní však nie je málo a prišiel zlom - podpísali zmluvu s Napalm Records. Plány na EP skončili, na rade bol album King Of Everything. Práca na ňom nebola jednoduchá, krátky časový harmonogram spôsoboval stres, napätie a hádky, mali čo robiť, aby sa nerozpadli. Situáciu sťažoval aj Tatianin boj s ťažkou depresiou, navyše museli hneď vyraziť na vyčerpávajúce Roll Over Tour, ktoré Tatiana kvôli zraneniu kolena viac-menej presedela a čerešničkou na torte bol odchod bubeníka. Tak do kapely pribudol ich známy - Vladislav Ulasevich, ktorý zatiaľ pevne sedí tam, kde má. 

Očakávaný album King Of Everything vyšiel 29.6.2016. Poňatý je konceptuálne - každý z nás má svojho kráľa, ktorý nám vládne, môže mať podobu čohokoľvek, od pravidiel až po závislosti. Mŕtva myš na tróne na obale albumu však symbolizuje, že to dokážeme poraziť. Ohlas na album na seba nenechal dlho čakať, bol obrovský, ohromne pozitívny a vystrelil kapelu ku hviezdam. Singlov už povychádzalo viacero - I Speak Astronomy (napriek scifi šatu je to pieseň o hľadaní lásky, navyše v 2016tom vyhral klip v Ukrajine "Best Metal Video")), Pisces (spoveď o boji s duchmi minulosti) či Just Another (Tati odmietla prezradiť, čo ju inšpirovalo pri písaní). A aj vďaka albumu vyhrali "Best Ukrainian Metal Band of 2016" a získal aj lukratívne umiestnenia - napr. Spotify ich zaradil na 19. priečku v Metal Top 120. Aktuálne sú na turné a popritom už zbierajú nápady na nový album, ktoré sa pretavia do reality po ukončení Against The Stream Tour a nahrávka nás pravdepodobne poteší už na budúci rok. Podľa basáka je možné, že na ňu zaradia aj vplyvy hiphopu, nakoľko niektorí členovia holdujú aj takému žánru. Nechajme sa teda prekvapiť, bude to celkom určite pecka, nudu nečakajte - kapela miluje diverzitu a búranie hraníc. 

Ak ich máte poblízku, tak neváhajte - o dokonalý zážitok budete mať postarané! :)

Zostava: 

Tatiana Shmailyuk - vokály

Roman Ibramkhalilov - gitara

Eugene Kostyuk - basgitara

Vladislav Ulasevich - bicie

Linky na bližšie zoznámenie:

http://jinjer-metal.com/

https://www.youtube.com/channel/UC4BSeEq7XNtihGqI309vhYg

https://www.facebook.com/JinjerOfficial/

REVENGE DIVISION zvesili vlajku

Priznám sa, že ani neviem, ako začať. Oficiálne to bolo už včera na kapelnom FB, ale ku mne sa to vďaka obľúbenému prieskumníku dostalo až dnes po zobudení (nebudem klamať, že ráno:D). Jediné, čo bolo na tej správe dobré, bolo to, že po 25-krát odloženom budíku som sa naozaj prebrala. Až doteraz som bola v štádiu popierania, ale popri písaní ma prefackalo množstvo pocitov - smútok, ľútosť, hnev, dúfanie v žart...Možno si poviete "Čo to tak prežíva? Koľko kapiel sa už porozpadávalo a všetko v poriadku funguje ďalej." Odpoveď je jednoduchá - toto bola moja najobľúbenejšia kapela od toho momentu, ako som ich vôbec spoznala a prvýkrát videla na pódiu (resp. vtedy to bolo na podlahe vo vtedajšom Retre v Žiline :D) hádzať po nás kopec neskutočnej energie okorenenej talentom všetkých členov.

Ich spoločný príbeh sa datuje do roku 2011, kedy sa k trojici členov - Tomáš (bicie), Maťo (gitara) a  Edko (basa) pripojil druhý gitarista Juraj, následne našli aj speváka Jeremyho, ktorý do kapely priniesol okrem mnohých nápadov (hudobných aj týkajúcich sa prezentácie kapely) široký hlasový rozsah - okrem čistého spevu v pohode zvládal poriadne growly a uškriekané screamy. Finálna pätica tak mohla odštartovať svoju pár rokov trvajúcu kariéru.

Pochváliť sa môžu troma nahrávkami - pričom prvá "Mediocracy" vo fyzickej podobe svetlo sveta neuzrela, ale songy z nej sa spolu s novými ocitli na prvom a dlhoočakávanom albume "The New Generation", ktorý vyšiel "se vším všudy". :D Aj s merchom. Treťou nahrávkou je tento rok v marci vydaná "The Grey Eminence", ktorá tiež vyšla ako fyzický nosič a dokonca k nej je natočený aj vynikajúci videoklip ku skladbe "The Tank". Všetko vyzeralo byť skvelo našľapnuté, avšak zrazu sme museli čeliť tichu. Takmer žiadne koncerty, žiadne ohlasovanie nových vecí, nič... Na základe tohto by sa aj dalo domyslieť, že sa čosi nedobré asi deje, ale viera v to, že to je skrátka nemožné a chalani budú normálne pokračovať, to prehlušila. Však už prekonali toľko úskalí - kým sa dopracovali vôbec k vydaniu prvého albumu, následne boli bez speváka, našťastie to dlho netrvalo a prišiel nový - Mark, ktorý trochu pozmenil tvár a štýl kapely, v ničom však nezaostával za predošlým spevákom a tá šialená energia, ktorá z neho srší, kamkoľvek sa pohne, pritiahla mnoho nových fanúšikov. Onedlho na to sa zase lúčili s gitaristom Jurajom, ale ďalší nový člen - Rišo, tiež na seba nedal dlho čakať. Vyzeralo to, že chalani vedia správne skĺbiť svoje osobné/pracovné životy s kapelou, ale...

Až sme sa dopracovali sem, po výskokoch aj pádoch nám vlajka Revenge Divison už nezavlaje nad hlavami. Smutná som z toho aj preto, že všetci sú skveli hudobníci s hlavami plnými nápadov, ich hudba je rýchla, úderná, vie pritvrdiť aj spomaliť, omotať si vás okolo prsta svojimi chytľavými refrénmi a z textovej stránky vás núti sa aj trochu zamyslieť, nežiť iba vo svojej škrupine, ale pozerať okolo seba, hľadať možnosti, ako veci zlepšiť...Teda minimálne na mňa to tak pôsobí. Hlavným dôvodom je však to, že to čo som (a nielen ja) pozažívala s touto kapelou, nemá obdoby. Spoznala som vďaka nim množstvo úžasných ľudí - na čele s kapelnou mamou Lolou, bez ktorej si neviem predstaviť svoj život, pocestovala s nimi Slovensko - snažila som sa nevynechať ani jeden koncert, ak to bolo v mojich možnostiach. A tie zážitky, koncerty, festivaly, oslavy, chaty, opekačky a neviem čo - to sú jednoducho nesmrteľné spomienky (pokiaľ nejaké sú teda :D). Ani tretinu by som nezažila, nebyť ich. A som si istá, že takých nás je viac. Revenge Division je skrátka pre mňa synonymom priateľstva, súdržnosti a šialených zážitkov.

Ďakujem vám krásne za všetko a budem ešte dúfať, že sa oprášite! :)

A kto ich ešte nepozná, tak spoznajte! :)

Oficiálne ukončenie nájdete tu: https://www.facebook.com/revengedivision/

The Grey Eminence: https://www.youtube.com/watch?v=Csr2useDuLo

The Tank: https://www.youtube.com/watch?v=M80gFLgzzv4

The New Generation: https://www.youtube.com/watch?v=hjUclsqC1Eg

BelUSA Deathfest vol. 11

Sobotný večer u mňa patril tej pravej metalovej zábave - už po 11ty raz sa v Beluši uskutočnil BelUSA Deathfest s nadupaným lineupom. Svoju vynikajúcu povesť si aj tento rok potvrdil na výbornú - časový sklz sa nekonal, na pivo a iné občerstvenie boli minimálne rady, netopili sme sa v bordeli, kto chcel, mohol si zaobstarať merch kapiel a opäť raz sme mali možnosť zažiť pozitívnu priateľskú atmosféru, ktorá tiež robí tento festival tak obľúbeným - tento rok prišlo okolo troch stoviek ľudí a o zábavu teda núdza nebola.

Z kapiel boli mojimi jednoznačnými favoritmi domáci Suburban Terrorist, ktorí aj napriek spevákovej chorobe predviedli perfektný výkon, čo im fanúšikovia aj náležite oplatili - dav sa konečne poriadne odviazal a moshpit striedal circlepit jedna radosť.  Zahrali nám okrem iného aj koncertné stálice Loco a Unmerciful Revenge, nechýbala ani novinka Yawning Emptiness z pripravovaného albumu Inhuman Breed s predpokladaným vydaním v apríli budúceho roka. Verím, že sa máme na čo tešiť. 

Ale ani ostatné kapely sa nenechali zahanbiť - Shampoon Killer z Čiech nám ukázali, ako sa majú správne zohrať dvaja speváci, Darkall Slaves priniesli so sebou z Francúzska svoj brutálny deathmetal, ktorý rozhopkal nejednu nôžku. Dieru v programe spôsobenú odvolaním Carnal Decay zaplnili Bloody Redemption z Revúcej, kedy zvuk trochu stratil na intenzite, ale ich hre to veru neuškodilo. A headlineri Cut Up? Iné ako to, že nás totálne rozsekali, mi na um neprichádza.  Záverečná tancovačka v podaní obľúbených grinderov Spasm ukončila túto akciu ako sa patrí, prebrali k životu aj kde tu porozhadzovaných spáčov a prihodili aj prídavok. 

Dve kapelky mi ušli - Killchain na začiatku a Typhoid ku koncu, občas pivo zvykne používať veľmi presvedčivé metódy. :D

Takže akcii a hlavne členom crew, bez ktorých by sa nič nekonalo, udeľujem obrovskú pochvalu a 10/10 zdvihnutých metalových "paroháčov". O rok sa vidíme zas!

Kompletnú galériu nájdete tu:

https://www.facebook.com/media/set/?set=a.1494498500587601.1073741860.903088306395293&type=1&l=27f3ac3106 a autor sa určite poteší novým páčikom.

Support underground! :)

Angela Gossow

Z každej strany na nás aktuálne útočí nový album Arch Enemy - Will To Power, ktorý je naozaj vydarený a zaslúži si všetku pozornosť. Čo je však trochu iné ako bývalo je neuveriteľne rozsiahla propagácia, AE stúpa popularita každým dňom. A aktuálna frontwoman je na túto pozíciu ako stvorená - atraktívna, výrazná osobnosť s "darom reči", nielen spevu. Občas mám toho už trošku dosť, kam sa otočím, tam vidím modré vlasy, tak som sa rozhodla trošku povŕtať internetom a pohľadať si čo to aj o bývalej speváčke, ktorá je takisto atraktívna a talentovaná ako Alissa (samozrejme každá svojím spôsobom). Aktuálne je Angela manažérkou AE, tak sa poďme spolu pozrieť do jej minulosti, vďaka ktorej sa stala pre mnohých (najmä mnohé) inšpiráciou.

Meno: Angela Nathalie Gossow
Dátum nar.: 5.11.1974
Miesto: Kolín nad Rýnom
Kapely: Asmodina, Mistress, 
Arch Enemy
Aktuálne: business manager AE
Iné: Lavona Succuboso (Metalocalypse)
Motto: "Nerob iným to, čo nechceš, aby robili tebe."

Ako sa vlastne na pohľad krehká blondína dostala k metalu? Stačilo málo - v 15 objavila britskú hudobnú stanicu zameranú na metal a bolo vymaľované. Ako sama uviedla, tento druh hudby presne zapasoval k jej rebelantskej duši, tak sa do nej začala ponárať čoraz viac. Z nevinného pospevovania si s rádiom a jej obľúbenými interprétmi ako Chuck Schuldiner (Death) či David Vincent (Morbid Angel) to dotiahla až k svojej prvej kapele - death metalovej Asmodine. Vtedy to bol pre ľudí šok - vtedajší gitarista spomínal na to, ako sa ľudia čudovali, čo tam na pódiu to dievča robí a keď začala so svojím growlom, tak padali sánky. :) Kapela však čelila problémom s labelmi, tak sa nakoniec rozpadli a Angela s gitaristom Mikeom založili novú kapelu - Mistress. Príliš dlho to však nevydržalo, Angela dostala ponuku, ktorá sa neodmieta, prijala pozvanie na konkurz na post speváčky v Arch Enemy a po úspešnom absolvovaní sa s Mistress rozlúčila. Tí však nehodili flintu do žita, premenovali sa na Devil In Details a spokojne fungujú dodnes. 

(Asmodina)

Na samotný konkurz sa  dostala jednoducho, pracovala chvíľu aj ako novinárka a stihla si strihnúť rozhovor s AE, kde hovorila aj o svojej kapele. Amott si na to neskôr spomenul a tak sa jej ozval s tým, že ak má záujem, pozývajú ju na konkurz. Angela prišla a všetkým vytrela zrak, sám Amott povedal, že "s ostatnými pozvanými vytrela podlahu." Súhlas na seba nenechal dlho čakať a AE mašina sa rozbehla vpred, valcujúc všetko, čo sa jej postavilo do cesty. S albumom Anthems Of Rebellion sa dostali do povedomia na celom svete, pribúdali fanúšikovia, koncerty, ocenenia...

Ako mnohí vokalisti, ani Angela sa nevyhla problémom s hlasivkami, našťastie však nedošlo až na operáciu a s pomocou koučky Melissy Cross mohla pokračovať vo svojom, pre ňu najpohodlnejšom, štýle spevu. Vtedy museli odmietnuť vystúpenie na Wackene, z čoho si však nerobila ťažkú hlavu a smiala sa "Povedali sme si, že chceme stráviť radšej leto vo Švédsku." :D Možno sa pýtate, prečo práve vo Švédsku, keď je predsa z Nemecka? V 2004 sa tam totižto presťahovala, zrejme mal na to vplyv aj jej vzťah s Amottom, o ktorom toho nikto veľa nevie - dočítala som sa iba o tom, že boli zasnúbení a momentálne spolu nie sú. Hovorilo sa aj o svadbe - sama Angela to spomenula, ale po prečítaní rôznych rozhovorov a článkov som dospela k záveru, že si pravdepodobne robila z chudáka novinára srandu. Vyvolalo to však nepekné ohováranie, mnohí boli toho názoru, že sa do AE dostala cez Amottovu posteľ. Odvtedy sa rozhodla viac o svojom súkromí neprehovoriť, rovnako tak aj Daniel (bubeník). A slovo dodržala, všetky rozhovory s ňou sa týkajú už len kapely, kde si v 2008 pribrala aj povinnosti manažéra - ako vyštudovanej ekonómke sa jej nepáčili ťahy ich manažéra, on si žil vo vatičke a oni ako kapela toho moc nezarobili. Keď veci prevzala do rúk Angela, všetko sa začalo nakláňať k lepšiemu. Veď pozrite sa dnes, aj svojou prácou vykopala AE tam, kde sú teraz. 

O pár rokov neskôr však metalový svet šokovala - rozhodla sa odísť z kapely a ponechať si len miesto manažérky. Plné vyjadrenie nájdete na jej FB stránke, skrátka šlo o to, že jednoducho už strácala radosť z toho, čo robí. Tak miesto seba do kapely odporučila Alissu White-Gluz, s ktorou sa poznala nejeden rok a asi ani nemohla urobiť lepšie. Okrem štýlu spevu majú toho obe spoločného viac, sú straight edge vegánky, nepotrebujú k životu nijakého boha, obe sú talentované, zodpovedné a "hard-working". Predovšetkým si ju vybrala pretože: "Musíte vystupovať, je jedno ako sa cítite, je to vaša zodpovednosť. Potrebujete disciplínu, zdravie a talent. A ona to všetko má." 

Aktuálne má Angela pod krídlami AE, Amottových Spiritual Beggars, po ukončení turné k Will To Power bude manažovať Alissin sólo projekt a potom sa chce zamerať na svoj vlastný, čo mne osobne spôsobilo nemalé nadšenie, lebo jej hlas mi na metalovej scéne naozaj chýba. Je to skvelá žena, stojí nohami pevne na zemi a že sa jej štúdium ekonómie vyplatilo je viac ako zjavné.


zdroje: bravewords.com, hellbound.ca, loudwire.com, maelstromzine.com, metal-archives.com, roppongirocks.com, wikimetal.com

Náš zákazník, náš pán

Už to bude pár rokov, čo som sa vydala na dráhu pracujúceho študenta - v tejto dobe nič nezvyčajné, vlastne sa mi tak zdá, že tých nepracujúcich asi ani nepoznám. Prešla som si kadejakými druhmi brigád, jedno však mali spoločné - ľudí. Ľudí rôzneho veku, vzhľadu, rodu, farby, vône či tvaru, so širokým spektrom vlastností a aktuálnych nálad, pred ktorými nebolo úniku. Ako človek bežný, nemám rada nepríjemných, namyslených či nahnevaných zákazníkov a najradšej mám obyčajných, ktorí sa na vás aj usmejú a nepotrebujú nič viac, iba to čo máte v ponuke a nepríde im divné, že v parfumérii nemáte kožuch z pačmagy.

Idem teda rovno na vec a predstavím vám mnou odpozorované typy prívetivých aj menej prívetivých zákazníkov:

Typ „Nemám čas“ – zákazník, ktorý vás ohromí rýchlosťou a počtom svojich požiadaviek a ak vám to trvá viac ako 15 sekúnd, začne sa mrviť, ťukať prstami po pulte, kontrolovať čas na telefóne a premeriavať si vás pohľadom hovoriacim „aj polomŕtva korytnačka by to spravila rýchlejšie“.

Typ „Mám čas“ – zvyčajne nevinne vyzerajúci postarší deduško alebo babička, ktorí sa najprv nesmelo ponevierajú okolo vás, nadväzujú konverzáciu vetou „A čože to tu vlastne máte?“, pokračujú ochkaním, prikyvovaním a chytaním všetkého do rúk, potom sa vám zveria so svojimi postrehmi z ich mladosti a nakoniec poprajú pekný deň a odídu.

Typ „Toto je pod moju úroveň“ – veľkonočná kraslica, tvarom aj farbou, ktorej narástli nohy a vybrala sa terorizovať  mesto – najprv príjemne pozdraví „A čo toto akože je?“, pokračuje znechuteným obzeraním vás aj vašej ponuky, pričom vás premkne pocit totálnej neschopnosti a najradšej by ste vbehli do prvého kanála a už nikdy nevyliezli na povrch a nakoniec odkráča bez pozdravu.

Typ „Musím zaujať za každú cenu“ – najväčšou zbraňou tohto typu, okrem jeho brucha, sú vtipy – „Poviem vám dobrý kameňák, chcete?“ Ani nečaká na vaše váhavé „Noo hmm okej,“  a zahlási „Žula!“ a spustí hurónsky rehot. Vám zatiaľ padne sánka a rozmýšľate nad tým, či sa ešte niekedy v živote budete smiať a kto vám pomôže s touto traumou. Inou odnožou tohto typu je slovutný odborník, povie vám všetko o vašej práci a zásobí vás novými výrazmi – imitácia je „imištrácia“, Chloé je pôvodne Kleo, J adore sa číta ako „židór“ a podobne. Posledným klonom je lichotník – čo samozrejme pomôže sebavedomiu, pokiaľ je milý a zdvorilý, ale pri výrazoch ako „Teba by som si veru v noci vedel odchytiť,“ dostanete menšiu paranoju.

Typ „Nerozumiem, ale niečo chcem“ – ľudia, s ktorými sa roztrhlo vrece. Prídu k vám, nevedia rozprávať žiadnym vám známym jazykom, mávajú rukami, ukazujú prstami, dokonca aj kresliť im občas napadne, vy sa zo všetkých síl snažíte spolupracovať, ale nakoniec na vás len bezradne kukajú a vy na nich tiež, lebo iné vám neostáva. Potom buď odídu alebo si začnú niečo nahnevane šomrať a celý deň okolo vás chodia a mračia sa.

Typ „Mám rád blízkosť“ – nanešťastie sa často jedná o ľudí, ktorí by toto nemali praktizovať, lebo zvyčajne vás zahalí aróma svojrázneho pachu, z ktorého viete usúdiť, že jedinec má síce rád blízkosť, ale sprchu nie, že na obed mal grilovaného bezdomovca, alebo má skrátka rád vône, z ktorých ostatným slzia oči.

Zvyšné typy mi už len napadajú také klasické – bezproblémový zákazník, ktorý vie čo chce, zákazník, ktorý nevie, čo chce a keď na to neprídete, tak ste vy ten nenormálny, nasratý zákazník, ktorému sa prilepila žuvačka na topánku a môžete za to vy, tak vám jedom poopľúva celý pult, milý zákazník, ktorý vám spríjemní deň a nechá tringelt a mnoho ďalších. Ak máte dobrý pozorovací talent, práca s ľuďmi je super – zásobia vás množstvom inšpirácie a prežijete mnohé zaujímavé situácie, na ktoré občas neviete zabudnúť. :D

Ak sa stretávate s podobnými alebo hoci aj úplne inými typmi zákazníkov,  prípadne máte nejaký zaujímavý príbeh z práce, pokojne sa podeľte v komentároch. :)

FAQ - študenti psychológie

Štúdium psychológie so sebou prináša množstvo zaujímavých situácií – od nezvratného presvedčenia, že trpíte nejakou poruchou osobnosti, ktorú práve preberáte, cez typický boj so skúškami a seminárkami, kedy sa snažíte využiť akékoľvek poznatky z prednášok na uľahčenie utrpenia ("programovanie mozgu") až po mini experimenty na kamarátoch a známych, za čo sa ospravedlňujem. :D

To najlepšie však prichádza v podobe otázok, pri ktorých neviete, či sa máte smiať či plakať, tak len chvíľu zbierate vypadnuté oči  z chodníka spolu s trpezlivosťou, pomaly zatvárate neveriacky otvorené ústa a pripravujete sa na zrozumiteľnú odpoveď. 

Ako snahu o zjednodušenie som som si pospomínala na pár zaujímavých otázok a pokúsim sa na ne odpovedať. Dúfam, že dostačujúco. V prípade ďalších otázok...no neviem, spýtajte sa googla. :D

Otázka č. 1: "Čo si práve teraz myslím?"

Odpoveď: Ako to mám dpč vedieť? Nedisponujem schopnosťou čítať myšlienky, nič také nás na škole neučia a naozaj nemám ani potuchy, čo sa ti práve ženie hlavou. Viem však, čo mne behá po rozume - Wtf? Robí si srandu alebo to myslí naozaj?

Otázka č. 2: "A ty ma akože teraz analyzuješ? Skúmaš všetko čo poviem, ako sa pohnem?"

Odpoveď: Nie, nerobím to. Zvyčajne, ako normálni ľudia pri rozhovore buď počúvam, čo hovoríš a utváram si názor, pripravujem odpoveď, otázky, čokoľvek, alebo nepočúvam a vtedy rozmýšľam nad niečím iným, napr. prečo som sa nenarodila ako koala alebo o čom napíšem ďalší článok. 

Otázka č. 3 - "Aká je moja osobnosť?"

Odpoveď: Neviem. Môžem ti povedať jedine niečo v zmysle, že si super alebo nejaký bullshit, čo si pamätám z internetových testov - si extra/introvert, empatická/ý, milá/ý atď. Ak chcete reálne vedieť, aká ste osobnosť, spravte si nejaký štandardizovaný psychologický test. Bohužiaľ, dostanete sa k nim celkom ťažko, buď u psychológa alebo si zaplatíte alebo skúsite cez nejakého študenta zohnať. Alebo kašlite na to, však viete, akí ste, nie?

Otázka č. 4: "Ty si psychologička, čo mám podľa teba robiť?"

Odpoveď: Nie som psychologička. Som študentka psychológie. A ak neviete, aký je v tom rozdiel, nuž...Popravde nemám vám čo viac povedať. A poradiť v situácii samozrejme môžem, ale na kamarátskej úrovni, psychologické teórie neposkytujú odpoveď na to, či sa vrátiť k bývalému/ej či nie. Ale nie, nerobte to. :D

Otázka č. 5: "A to čo budeš robiť po škole, počúvať ľudí ležiacich na gauči a dostávať za to zaplatené?"

Odpoveď: Možno áno, možno nie. So svojím štúdiom mám na výber kopec iných možností, sedieť v kancli (svojom vlastnom alebo niekde v psychologických centrách či firmách) a venovať sa ľuďom, prevažne sediacim, rôznych vekových kategórií, usadiť sa na HR oddelení, robiť kariérne poradenstvo, rôzne výskumy, prieskumy a experimenty, pokračovať v štúdiu a stať sa psychiatričkou atď. A áno, budem počúvať, ale budem sa snažiť aj reálne pomáhať a robiť všetko preto, aby som sa nestala jednou z tých nepotrebných psychológov, ktorí majú svojich klientov úplne na saláme (to hovorím za seba, netuším aké plány má zvyšok osadenstva psychologických katedier). 

Otázka č. 6: "Môžem k tebe chodiť?"

Odpoveď: Nie. Psychológ potrebuje k svojej práci nestrannosť a objektívnosť. Ak ťa poznám, zjavne mám k tebe vytvorený nejaký vzťah, objektivita mizne a moja pomoc môže byť neúčinná. Takže ak si myslíš, že potrebuješ terapiu, môžem ti niekoho odporučiť, ale tam moja psychologická pomoc končí. 

Otázka č.7: "A je vôbec normálne chodiť k psychológovi? Dá sa to utajiť?"

Odpoveď: Áno, je to normálne a nie je sa za čo hanbiť. Každý bojuje so svojimi problémami inak a nie všetko sa dá zvládnuť osamote, prípadne za pomoci kamarátov. Niektoré veci možno potrebujú niekoho, kto sa na to pozrie z úplne iného hľadiska a odkryje vám mnoho iných ciest na to, ako si pomôcť.  

Otázka č. 8: "A môžeš mi predpísať lieky?"

Odpoveď: Nie, nemôžem, neštudovala som medicínu, nemám na to potrebné vzdelanie ani povolenie. Ak chceš lieky, musíš k psychiatrovi, ktorý na to má všetky predpoklady. Nečakaj však siahodlhú terapiu a môže sa dokonca stať, že lieky nedostaneš, lebo aj keď si to myslíš, nemáš žiadnu diagnózu, na základe ktorej by ti mohli byť predpísané adekvátne lieky. 

Otázka č. 9 : "Nevyliečia ma lieky lepšie ako obyčajné rozprávanie sa?"

Odpoveď: Všetko závisí od diagnózy. Ľudia s veľmi ťažkou recidívnou depresiou sa bez liekov nezaobídu, ale ak napr. prežívate veľmi stresujúce obdobie alebo vás straší niečo z detstva, terapeuti disponujú rôznymi technikami a pomôžu vám, aj keď sa vám to zdá iba ako také rozprávanie sa, ktoré zvládnete aj s kamarátkou. Len treba spolupracovať a výsledky sa dostavia. 

A čerešnička na záver:

Otázka č. 10: "A nie sú náhodou veštice lepšie ako psychológovia?"

Odpoveď: Ak sa toto musíš pýtať, tak sú. Existuje množstvo teórií o tom, či sú veštice podvodníčky alebo nie a koľko ľudí, toľko názorov. Niektoré možno majú vyštudovanú psychológiu a podľa reči tela alebo podľa toho, čo hovoríte, vám povedia presne to, čo chcete počuť. A to je ten zásadný rozdiel. Veštice vám povedia to, čo chcete počuť, aby z vás vytiahli čo najviac peňazí, prípadne poskytnú pomoc v podobe farebných obliatych kamienkov alebo sviečok s vôňou zhoreného psa, aby to odohnalo všetku zlobu od vás. Psychológovia vám podajú pomocnú ruku v tom, aby ste si dokázali sami pomôcť a častokrát veru budete počuť, čo nechcete, ale je to pre vaše dobro. Čím skôr si uvedomíte, čo je vo vašom živote zle a postavíte sa tomu, aby to zmizlo, tým lepšie vám bude. Žiť v ilúzii, že vďaka náhrdelníku zo sušených švábích krídel budete popstar, hoci na verejnosti neviete povedať ani dve slová bez triašky a červených líc je síce jednoduchšie, ale nikam to nevedie. Ak neveríte, vyskúšajte. ;)

Cradle Of Filth – Cryptoriana – The Seductiveness Of Decay neodborným uchom

22.9.2017 uzrel temnotu sveta v poradí už 12. štúdiový album legendárnej kapely Cradle Of Filth s názvom Cryptoriana - The Seductiveness Of Decay. Album obsahuje celkom 10 skladieb, vrátane intra a coveru od Annihilator. Skladby sú poväčšine dlhšie, so stopážou okolo 7 minút. Nahrávanie prebiehalo v Grindstone Studios v Suffolku (polhodinku od Daniho domu). Prácu na ňom prevzal Scott Atkins, ktorý sa už na pár albumoch COF podieľal. S prácou pomohol aj Dani, ktorý sa pripojil k mixu, servíroval horúci čaj či kávu, spokojne sa uvelebil na štúdiovom gauči a prispel aj svojimi ušami ak bolo treba. Pred nahrávaním sa kapela usadila na týždeň v Česku, aby dali dokopy všetky nápady a mohli začať pracovať na konkrétnych veciach.

O čom album vlastne je? Ako sa vyjadril hlavný mozog kapely Dani Filth - "Album, textovo aj hudobne, je inšpirovaný viktoriánskym gotickým hororom a presne to reflektuje aj názov. Cryptoriana naznačuje viktoriánske poblúznenie s nadprirodzenom, smrťou a démonickými záležitosťami. Podtitul, The Seductiveness Of Decay, v sebe spája príťažlivosť smrti a žiarivý, zdĺhavý proces sebaničenia. "

Za nápaditým artworkom albumu stojí lotyšský umelec Arthur Berzinsh, známy svojimi olejomaľbami sústredenými na neo-symbolizmus a digitálne umenie. Jeho maľby zobrazujú rôzne variácie zmyselnej erotiky, snové scenérie, metafory na základe symbolizmu a postmodernizmu, či mýtické predstavy. Tento umelec bol prizvaný k spolupráci aj na albume Hammer Of The Witches a predstavoval jednoznačnú voľbu aj pre aktuálny album. Pri pohľade na jeho diela je zrejme každému jasné, prečo je práve on ten vyvolený.

Ale poďme k samotnému albumu. Myslím si, že poteší každého priaznivca tejto ikonickej kapely, má v sebe všetky charakteristické filthovské prvky - temné, rýchle či plazivé riffy, nákazlivé, náladu ovplyvňujúce sóla, pomalšie, hrozivo sa valiace bicie, ale aj ich extrémne rýchle prevedenie, symfonické prvky a zbory a samozrejme nesmie chýbať Daniho špecifický prejav - jeho typické "jačanie" či hlboké, ako z hrobky vychádzajúce šepotavé growly, ktoré podľa mňa uchvátili nejednu dámu (áno, aj mňa:D). Osobitne musím vyzdvihnúť talentovanú Kanaďanku Lindsay Schoolcraft, ktorá do kapely zapadla ako tetris, jej hra na klávesy je podmanivá a nemenej pôsobivý je aj jej vokálny prejav - od hlbších polôh, cez hovorené slovo, kde sa vie zahrať aj na roztopašnú a my jej to žerieme, až po vysoké tóny, ktoré hladia uši.

Album sám o sebe spája viaceré elementy metalovej hudby, okrem klasických black a sympho metalových vsuviek, nájdeme aj heavymetalové vyhrávky či zbesilé thrashové tempo. Snáď všetko toto môžeme započuť v titulnej piesni The Seductiveness Of Decay,ktorá mi však miestami pripomína ich vlastný cover piesne Hallowed Be Thy Name od Ironov.

Intro je však poňaté vynikajúco, hneď na začiatku máte pocit, že si púšťate scénu z nejakého upírskeho krváku, ale Daniho jačák vás uvedie do obrazu, čo to vlastne je.

Druhá skladba Heartbreak And Seance bola 5.7. uvedená ako prvý singel aj s klipom a to už som vrnela nadšením, bolo tam všetko, čo som ako dlhoročný fanúšik očakávala. Sneh, nahota, krv, pôsobivá scenéria, prepracované kostýmy...Najviac ma na skladbe očarila jej clivá, melancholická atmosféra, akoby bolo moje vlastné srdce zlomené.

Následná Achingly Beautiful sa vracia ku koreňom kapely, nie som jediná, komu pri jej počúvaní napadla nádherná balada z albumu Vempire, A Gothic Romance, z ktorej mám zimomriavky doteraz. Sám Dani priznal, že sa piesne podobajú a prvá zmienená patrí medzi jeho obľúbené z albumu.

Ďalšia klipovka (lyrics video) You Will Know The Lion By His Claw tiež patrí medzi Daniho obľúbené a je inšpirovaná prácou H. Ridera Haggarda, pojednáva o Transvaalskej anexií železníc a zameriava sa na chamtivé machinácie a vzburu tých slabších. Akosi mi to do albumu nesedí, ale hudobne je skladba prevedená skvelo a hrdo nesie punc Cradle Of Filth.

Za zmienku stojí aj pieseň Vengeful Spirit, ku ktorej bola opäť prizvaná pôvabná dáma Liv Kristine (ex Theatre Of Tragedy a Leaves´ Eyes). Ak čakáte druhý Nymphetamine, budete sklamaní. Song vás zvalcuje svojou údernosťou a prepracovanými vyhrávkami, kde ako sladký protipól pôsobí krásny hlas krásnej Liv.

Zvyšné piesne ničím nevybočujú z cesty, ktorú si COF už dávno vytýčili - Wester Vespertine vás pohltí svojou temnou, clivou atmosférou, poprekladanou rýchlymi tempami, Death And The Maiden vás zase vtiahne do svojej ťaživej temnoty a zalezie vám pod kožu a posledný song uzavrie kapitoly Cryptoriany našlapaným songom plným energie, kde si na pomoc vezme aj husle a organ, aby ste naň len tak nezabudli.

Bodku na albume zaobstaráva cover Alison Hell od Annihilator. Prečo práve táto skladba? Ako nám porozprával Dani v jednom z trailerov k albumu, tento song mali na muške už zo 20 rokov a všetko dostalo reálny smer po tom, ako sa stretli s Jeffom Watersom (ktorý song napísal) a povedali mu o svojom nápade. Jeff nemal nič proti a mohli nahrávať.

Na záver už len dodať, že ak ste čakali Hammer Of The Witches 2, máte smolu. Album má svoju dušu, kapela si viac rozšírila obzory a album ako celok je naozaj prvotriedny. Nijak nevybočuje z Cradle Of Filth chodníčka, stále si zachovávajú svoju jedinečnú a vždy rozpoznateľnú tvár. Čiže keď budete mať chuť na temnotu, Daniho vysoké i nízke tóny popretkávané zbormi, Lindsay a jej klávesami, zohraté gitarové duo Richard Shaw a Marek Ashok Šmerda, doplnené Danielom Firthom a jeho basou a šialenca za bicími menom Martin Marthus Škaroupka, pustite si tento album. Alebo vlastne hociktorý iný. :)

Ak vás album osloví/l alebo máte "krejdlov" radi podobne ako ja, začiatkom roka 2018 máte fúru možností, ako sa ísť spolu s nimi zabaviť - 18.1.2018 Praha, 19.1. Ostrava a 20.1. Bratislava. Ak vás baví cestovanie, môžete si odskočiť aj do Poľska, 23., 24. a 25.1.2018 budú šíriť svoje posolstvo práve tam a ak nebudete mať dosť, 26.2.2018 sa ukážu ešte vo Viedni. Celé turné bude prebiehať za podpory portugalského gothického spolku Moonspell, ktorý 3.11.2017 vydáva svoj nový album 1775, naspievaný celý v portugalčine. Takže je na vás, kam sa rozhodnete ísť, ja sa budem jašiť v bratislavskom MMC a samozrejme, očakávajte aj report. :)

Tracklist: Exquisite Toments Await, Heartbreak And Seance, Achingly Beautiful, Wester Vespertine, The Seductiveness Of Decay, Vengeful Spirit (ft. Liv Kristine), You Will Know The Lion By His Claw, Death And The Maiden, The Night At Catafalque Manor, Alison Hell (Annihilator Cover)

Zdroje: berzinsh.lv, blabbermouth.net, cradleoffilth.com, loudwire.com, nuclearblast.de

Odvrátená strana koncertov

V dnešnej dobe je celkom ťažké byť človekom, ktorý má rád rôzne odnože rockovej a metalovej hudby a vždy mu oči svietia nadšením, keď v ruke zviera lístok na koncert. Týmito riadkami by som chcela poprosiť všetkých mne podobných ľudí – prosím nebuďte retardovaní! Ja viem, že všetci prežívame eufóriu a radosť a chceme sa baviť, prípadne sa dostať dopredu aj za cenu zlomených rebier, ale však to sa dá aj normálne a bez toho, aby jedinci pokojnejšieho charakteru odchádzali z koncertu totálne vynervovaní. Ak sa nájdete v nasledujúcich riadkoch, skúste prehodnotiť svoje správanie.

Moje zážitky sa datujú už do celkom skorého veku. Lokálne a malé koncerty boli zvyčajne v maximálnej pohode, väčšinou sme sa poznali alebo tam skrátka boli ľudia, ktorí nemali potrebu správať sa ako šialenci.

                                                             (Revenge Division)

Prvou skúškou nervov bol koncert Suicide Silence v Martine v 2012tom, kedy som prišla v správny čas a dostala sa dopredu. To som neskôr trpko oľutovala. Z jednej strany dievčina, ktorá mi vrieskala rovno do ucha hlasom podobným nazúrenému vrešťanovi, z druhej strany iná dievčina, ktorá predvádzala také tanečné kreácie, že aj epileptik by jej závidel a samozrejme mi vrazila hlavou do ucha a zozadu sa na mňa tlačila slečna s rozmermi tuleňa slonieho a chcela ma vytlačiť z môjho miesta. Keďže sa jej nedarilo a mne sa zase podarilo chytiť fľašku vody od speváka, tak mi ju vytrhla a hodila do davu. Takže mi ako spomienka z koncertu ostal len opasok z modrín, keďže kovové zábrany boli vo vynikajúcej výške.

K ďalším nezabudnuteľným zážitkom patrí Korn. Vystála som si radu tak, že som sa opäť ocitla  vpredu a tešila som sa, aký mám super flek. Viac som sa mýliť nemohla. Už v prvých chvíľach som si naľavo všimla slečnu, ktorá sa zo všetkých síl snažila dostať do mini dierky v prvej rade, čo sa jej napokon podarilo a keďže telesnou schránkou pripomínam 13-ročné dieťa, tlak som nevydržala a prijali ma medzi seba ľudia v druhej rade. A tam končil akýkoľvek zámerný pohyb. Tlačenica bola naozaj príšerná, netuším, či si všetci ľudia zaumienili dostať sa dopredu, ale dav okolo mňa sa menil, keďže niektorým sa to podarilo. Podarilo sa to aj jednému priestorovo výraznejšiemu mládencovi, ktorý bol mokrý od potu, ten mu fŕkal aj z vlasov rovno na mňa a keď zdvihol ruku, jeho pazuška sa ocitla rovno pri mojom nose. Mala som čo robiť, aby zo mňa nevycúval obed. Pri ďalšej obmene som sa ocitla pri chlapcovi, ktorý sa rozhodol vlastným telom brániť 2 slečny, s ktorými sa práve zoznámil a ochranne okolo nich držal ruky. To, že mi skoro zlomil rebrá, ho akosi nezaujímalo. Ani keď som ho upozornila.

Najčerstvejším zážitkom bol koncert Arch Enemy a Jinjer v bratislavskom MMC. Na toto naozaj nikdy nezabudnem, ešte nikdy som totižto nešla z koncertu pohltená eufóriou z výkonu kapiel premiešanou s takými nervami, až ma triaslo. Všetko sa začalo nevinne, opäť vystáta rada, tentoraz som zaparkovala v druhej, ale predo mnou bol vzrastom menší chlapec, takže som dobre videla a ani tlačenica nebola zlá. Horor začal v momente, keď nejaká slečna (kks samé slečny, čo je to s vami?) začala so svojimi hlasnými postrehmi a pripomienkami. Najprv ma ovalila otázka na speváčku Jinjer „To je tá ukrajinská pi.a, že?“ a následné komentáre na jej stage outfit ako „Boha to je pi.a, dá si bombarďáky pod overal“ (boli to zámerne ušité švy), „Ježiš fuj vidíš akú má pi.u?“ už vo mne prebúdzali nutkanie jej vraziť hlavou do zubov. Neskôr sa k nim pripojil (pretlačil s prosbami ako „Uhni ty kkt, pusti ma tam“) nejaký ich známy, ktorý sa rozmermi podobal na slona afrického a priestor okolo sa stal zrazu veľmi tesným. Ako darček sa tam následne objavili dvaja ujovia s výzorom bezdomovca a arómou borovičky a usilovne sa tlačili a tlačili dopredu. Síce aj pekne poprosili, „Máme vpredu vetrovky“, ktoré mali na sebe, ale nepustili sme a dočkali sme sa pochvaly ako „Ach tie bratislavské pi.e.“ Na záver sa mi však jeden z nich pomstil, chytila som paličku od bubeníka, ale mi ju vyšklbol a strčil si ju do gatí, aby som si ju nemohla vziať späť.

Touto cestou by som chcela ešte osloviť ľudí, ktorí chodia na koncerty kukať cez displej mobilu, spraviť nekvalitné videá s rachotivým zvukom a stovky rozmazaných fotiek, pchať ruky do výhľadu a pazuchy pod nos, lakťami triafať do hláv a zakláňať hlavu tak, že človek za vami vám z nej môže odhryznúť, NECHAJTIE TIE MOBILY VO VAČKU/KABELKE. Ok, mať vlastnú fotku či video je fajn pocit, ale stačí jedna, dve nie? Pre niečo sú tam aj fotografi a kameramani, ktorí zážitok, ktorí uvidíte na vlastné oči, zaznamenajú vo vysokej kvalite.

Som rada, že mám za sebou aj super koncerty, na ktorých som nemala ani tienok nervov – napr. Avenged Sevenfold v Prahe či Epica v Zlíne, len škoda, že tých zlých zážitkov mám viac. Posledná kvapka padla včera a odteraz pokiaľ nebudem mať VIP alebo možnosť sedieť a vychutnať si koncert, dobre si rozmyslím účasť. Už asi starnem, keď na to nemám nervy.

Takže prosba pre koncertných návštevníkov – Nesprávajte sa ako jedinci s IQ mrazenej kačice a uvedomte si, že tam nie ste sami a aj iní ľudia sa chcú baviť a venovať pozornosť kapele a nie tomu, z ktorej strany príde lakeť.