Toto je moja obľúbená téma, keďže s týmito tvormi pracujem. Veľakrát som si povedala, že už ma naozaj nemôže nič prekvapiť, žiaľbohu, ale aj chvalabohu, že žiaľbohu, mýlila som sa. Nakoniec to došlo do bodu, kedy som zvedavá, čo ešte príde.
Pre pár mesiacmi zasiahla môj život pracovná katastrofa, kedy som bola z mierumilovného Viva bez varovania vhodená do zubov Avionu. Prešla som si takmer všetkými fázami - po oznámení informácie som dva dni chodila s vypleštenými očami (šok), na mieste činu som sa správala spôsobom "však ja som tu dočasne, toto je len zlý sen" (popieranie), pár týždňov som zasypávala šéfku otázkami typu "prečo si mi takto dodrbala život?" (hnev) a "čo som urobila, že ma takto trestáš?" (vina), neskorším vyjednávaním som dosiahla aspoň to, že mi poslala na pomoc kolegyňu. Zatiaľ som vo fáze depresie, ale tvárim sa, že som už vo fáze prijatia. Našťastie, všadeprítomní zákazníci mi pomohli prejsť si týmto ošemetným procesom tak, akoby to bola prechádzka ružovou záhradou. Dôkazy uvediem vo fázovom poradí.
1. Šok
Okrem samotnej informácie o presune, šokovú terapiu mi naordinovala aj zákazníčka, ktorá mi podala štítok z riflí so slovami "Ja už to mám na sebe, cez toto mi to len nablokujte." Tak som sa jej spýtala, ako si chce dať doma dolu RFID čip, pripnutý zboku na nohaviciach (vysvetľovať zákazníkom, že na čipoch je nahratá aj informácia o tovare a cez ne teda daný tovar aj blokujeme, sa zdá byť na pochopenie rovnako zložité ako raketová veda, tak sa snažím používať len praktické a jednoduché otázky). Prekvapilo ju, že to len tak nejde dolu, pýtala sa ma, prečo to vôbec používame. Ja som sa veľmi hrýzla do jazyka, aby som sa nespýtala, či je prvýkrát v obchode. To, čo nasledovalo, ma utvrdilo v presvedčení, že zrejme naozaj bola prvýkrát v obchode. Alebo teda že niekde po ceste stratila dve pomerne dôležité písmenká - I a Q. Vyliezla na pult, ľahla si tak, aby bol čip čo najbližšie k magnetu a započala snahu o jeho odstránenie z vysnívaných riflí. Dvakrát som sa musela štipnúť do ruky, aby som sa uistila, že sa mi to nesníva. Nepomohlo. Keď tak nad tým rozmýšľam, situácia by sa hodila aj do fázy popierania, ale odvtedy sa našli už dvaja rovnako zmýšľajúci jedinci, takže už nepopieram, že všetko je možné. Takisto aj použiť slovo zmýšľajúci pre osoby, ktoré takú činnosť nepraktizujú a pravdepodobne si myslia, že je to niečo ako skákať po koberci z klincov.
2. Popieranie
Sem sa mi hodí jeden milý pán, ktorý sa rozhodol popierať realitu veľmi zásadným spôsobom. Hodil mi na pult blok a šaty a dožadoval sa vrátenia peňazí, lebo sú malé. No problem seňor, ale aby ste to dosiahli, musíte ísť von, zabočiť doľava a vojsť do Zary, pretože odtiaľ máte tie šaty aj blok. Doteraz sa ani mne nechce veriť, že som presviedčaním musela stráviť viac času, ako prednesom inštruktážnej vety. Nešlo mu do hlavy, že obchod môže urobiť niečo také zjavne čarodejnícke - zmeniť miesto. Normálne sa presunúť niekam inam. Neuveriteľné. Aj sa mu vraj zdalo čudné, že je všade napísané Reserved, ale teda keď sa dá zmeniť miesto pôsobenia, dá sa aj meno, nie? Jednoduché ako facka. Ale ani tá facka nie je jednoduchá, keďže ju nemôžete administrovať komu a kedy chcete.
3. Hnev
Do tretice len to najlepšie - hnev náš každodenný! Tu by som mohla písať do zbláznenia, ak raz príde deň, kedy ma nevytočí ani jeden jediný zákazník, buchnem šampanské. Zatiaľ ho ani nemám kúpené.
O bordeli, ktorí nám dvojnohé potvory robia dôsledne a s nadšením písať podrobnejšie už nejdem. Len pomyslenie na to mi spôsobuje navretie žily na čele. Najsmutnejšie na celom tom neporiadku je to, že jednoducho nemôžete ani jednu potvoru výchovne praštiť vešiakom po hlave. Alebo prísť k nim domov a zahrať sa na tornádo. Alebo po nich zrevať ako medveď, aby sa pratali dakam do márie, čo by aj žile pomohlo odpuchnúť. Našťastie tu však máme aj zákazníkov, ktorý potenciálny hnev dokážu premeniť na zábavu. Ako napríklad pani, ktorá si vzala do kabínky 47 vecí zavesených na vešiakoch, po odskúšaní z toho spravila guču a pri odchode ju hodila na stôl. Kolegyňa sa jej konverzačne spýtala, či teda vešiaky nechala v kabínke alebo ich máme hľadať zamotané v tej utešenej kôpke. Pani prerušila útek a s výrazom psa zaseknutého v plote sa nesmelo spýtala - "Vešiaky? K tomu neboli žiadne vešiaky, nie?" No hnevaj sa na chúďatko. A choď z kabínky zozbierať 47 vešiakov jebnutých po zemi.
Špecifický druh hnevu nám spôsobujú zákazníci, ktorí sú na predajni v čase 20:59 a tvária sa, že hodinky sú diablov vynález. "Už si len toto vyskúšam a idem hneď." "Ja sa chcem len na niečo rýchlo pozrieť." Za jednou pani som sa chcela rozbehnúť s bojovým pokrikom, už bolo 21:01 a ona trikrát podišla k eskalátoru, že už teda odvezie svoju ctenú prdel dole k východu z predajne, ale zakaždým sa ešte zvrtla k nejakej veci, ktorú zaregistrovala svojimi dobre ukrytými očami na chrbte. Miesto pokriku som zhasla svetlá, aby som jej kompromitovala zrak a to zabralo.
Aby som nebola len tak obyčajne jednostranná a zaujatá, hnevať sa vedia aj zákazníci. Najviac srdu im spôsobuje, keď nevieme nájsť objednávku, ktorú si prišli vyzdvihnúť. Môžete si súkromne tipnúť, aký je najčastejší dôvod, že balík nevieme nájsť. Ja vám rovno aj odpoviem, je to lenivosť. Prečítať si v smske, že tovar je pripravený na vyzdvihnutie v predajni Reserved Aupark a nie Avion, musí byť priam sizyfovské. To A je veľmi zákerné písmenko. Inokedy zase nájdete bezradnú pani s kočíkom pri eskalátore, ktorá nevie ako dolu. Tak sa spýtate, ako šla hore. Miesto odpovede sa dozviete, že ste neľudský obchod, ktorý má síce detské oddelenie, ale vôbec nevychádza v ústrety matkám s deťmi a kočíkmi. Keď však pani ukážete viaceré tabuľky s nápisom výťah a dokonca ju k nemu zavediete - pozor pozor, výťah je kde? Na detskom oddelení! Pani sa tvári ako po nečakanom zásahu konárom po krížoch (pozdravujem Zúrivú vŕbu) a viac ani nepípne. Poďakuje podlahe a potichu vchádza do výťahu. Ja len dúfam, že trafila von na prvýkrát.
Pre dnešok by aj stačilo si myslím. Peknú búrkovú sobotu :)
