Akurát predvčerom sa mi prihodila vec, ktorá je ako taký jednorožec - niektorí tvrdia, že existuje, no ja osobne som sa s ním ešte nestretla. Až nastal deň D a ja som si sedela v pokoji poloprázdneho autobusu a ignorovala svet naokolo. V jednom momente mi však do nosa silou rozbehnutého bizóna vrazil silno aromatický metánový produkt ľudských čriev - tzv. tišan zákerný. Po aplikovaní šatky na tvár som zistila, že nie som jediná, kto si to všimol, polka busu sa zmätene obzerala a krčila nosíkmi. Smrad našťastie rýchlo zmizol, môj nos však zostal zneuctený a vinník neznámy. Takže si konečne môžem zo životných cieľov vyškrtnúť písanie o prde. :D
K nemenej závažným produktom ľudských jedincov patrí aj obyčajný rozhovor - najmä dôchodcovia to majú zmáknuté - ich obľúbenou témou sú choroby a najmä ich presné opisy. Neraz ma z toho naťahovalo, takže to nejdem rozpisovať - ale zase na druhej strane, nevedela som, že päta dokáže zhniť alebo že jeden cesnak denne odoženie rakovinu - a pravdepodobne aj ľudí z vášho okolia. Aj upírov, ak ste ten typ.
V autobuse spoznáte aj nové druhy ľudí - ja som tak spoznala tzv. obzeračov. Otáčajú hlavy ako sovy, pozerajú na všetky strany a robia to celú cestu - síce možno ide o nejakú krčnú jógu, čo ja môžem vedieť. Poddruh obzerača je váš sused, ktorý sedí pri uličke a celú cestu má hlavu otočenú k oknu, pri ktorom sedíte vy. Periférne mám vždy pocit, že hľadí na mňa a som z toho nervózna ako Braňo Mojsej, keď vidí, že dochádza fľaša.
K nervozite ma privádzajú aj tety s nákupmi - čím viac tašiek a kíl, tým je pravdepodobnejšie, že si sadne práve ku mne. Prisadne mi pol stehna, rameno mi zmizne v hrudnom koši a zrazu sú VŠADE tašky - a ja len dúfam, že mi jednu nepoloží aj na hlavu. Keďže som jedinec, ktorý sa nevie ozvať proti neprávosti, tak len ticho trpím a teším sa na chvíľu, keď jej poviem, že idem vystupovať - ten pohľad vždy stojí zato - niekedy sa obávam, že z tašiek vyloví nejakú brokolicu a vyšváca ma po krížoch.
Aby som len nehejtila, v autobuse sa dajú zažiť aj situácie, ktoré mi nespôsobujú záchvaty hystérie - minule som sa napríklad dozvedela, že ak chcem vidieť Star Wars naživo, musím ísť do kina. Alebo že si z Aliexpressu nemám nič objednávať - citujem - "ojebávajú ako Fico pred voľbami". Pobavilo ma aj prirovnanie - bol napitý ako koberec na Titanicu. Z opileckých storiek som sa toho napočúvala až až - "kámo ja som tak najebal včera a keď mi spadol kebab na zem, tak som si ľahol k nemu, že ho tak idem jesť" alebo "povedala som sprievodcovi vo vlaku, aby mi doniesol redbull s vodkou, inak ho ogcám" - mňam mňam.
A čo vy a autobusy? Udialo sa vám v nich niečo nezabudnuteľné? Tak sa podeľte! :)
