Letná cestovateľská horúčka

     Uvedomujem si, že názov dnešného príspevku vo vás môže vyvolať obrazy, ktoré sa v lete preháňajú všetkými sociálnymi sieťami - ruka hore, priehrada, pláž, more, ale nebude to tak. Celým príspevkom sa bude lenivo prevaľovať lepkavá tekutina s jednoduchým názvom - p -

- ot! Pot!

     Hrozivý význam tohto letného produktu nabral katastrofické rozmery po tom, čo som sa rozhodla svoju chudobnú študentskú prdel presťahovať na západ našej prekrásnej krajiny, ktorý sa hrdo pýši rovinatými pláňami, poväčšine rozkopanými cestami (aahh pardon - oprave podliehajúcimi cestami) a množstvom budov, ktoré sa k sebe hodia ako kapitán Danko a vyznamenanie zo slovenčiny. Natíska sa otázka, prečo teda nejdem nazad domov? Lebo. By som nemala o čom písať. :D

     Že z roka na rok postupne celosvetovo stúpajú teploty, sme si všimli asi všetci, teda okrem tej americkej oranžovej hlavy a jeho voličov. Najhoršie to pociťujem práve v našom neopakovateľnom hlavnom meste, kde s každým stupňom ubúda dýchateľný vzduch a pribúda mokrých ľudí. Keď udrú teploty nad 30 stupňov, tak moja cesta do práce vyzerá nasledovne:
Ráno: *budím sa spotená pod perinou, lebo patrím k tým tvorom, čo nedokážu opustiť svoju perinu ani v lete, následne zažmúrim okom na odostreté okno, kde sa na mňa usmieva modrá obloha*
"Ach do kravy, zas bude hic..." a s povzdychom skrývam hlavu pod vankúš.

     V tom momente sa mi hlava rozbzučí filozofickými úvahami ako "Oplatí sa mi ísť do sprchy vôbec? Chce sa mi vlastne? Idem vôbec do roboty? Aj tak sa pravdepodobne po ceste buď rozlejem na chodník alebo nedvratne prilepím k sedačke v nejakom dopravnom prostriedku bez klimatizácie."
Podľa výberu dopravného prostriedku, ktorý by ma mal dopraviť do práce, čelím viacerým situáciám:

1. neklimatizované prostriedky
- vojdem dnu a horúci vzduch ma obalí ako latex a vytláča zo mňa vzduch a zmienenú lepkavú tekutinu
- "Čo to cítim? Zhnité ponožky? Je tu niekde bezdomovec? Ach, aha koľko pazúch hore."
- okolo mňa sa ľudia ovievajú, utierajú alebo len smutne hľadia do prázdna a pravdepodobne ako ja rozmýšľajú nad tým, že by chceli byť mág z WoWka, aby si mohli vyčarovať portál na zvolenú destináciu
- pokiaľ si niekto prisadne a náhodou sa nám lepkavé pokožky dotknú, vždy sa na okamih vydesím, či sa ešte niekedy odlepíme a či to bude bolieť tak, ako keď v zime náhodou obliznete železnú tyčku (prisahám, vždy to bolo náhodou)
- pri vystupovaní ma zrazu premkne neblahý pocit, že sa som sa nevedomky vymočila na sedačku alebo som si kvôli teplu nevšimla, že som si sadla do kaluže?
- vonku zahájim kontrolu inkriminovaných kusov oblečenia a podľa výsledku buď nadávam alebo...no, nadávam aj tak. :D

2. klimatizované prostriedky
- strach zo stretu s neklimatizovaným kusom opadá, spokojne si sadám na miesto
- onedlho zisťujem, že ma štípu oči a ťažšie sa mi hýbe prstami
- chcem vystúpiť, ale skrehnuté končatiny neposlúchajú!
- prečo dpč je to zas naplno?
- mrzne mi krv!
- okej, som vonku, pomaly sa vystriem, aby som si nič nezlomila
- necítim slnko, ruky nohy studené ako nanuky
- po pár metroch a nekončiacom hromžení na príliš silnú klímu sa rozpúšťam a zúrivé slnko do mňa znovu zatne svoje ohnivé pazúry a ja sa modlím, aby bol aj ďalší spoj klimatizovaný

     Čo z toho vyplýva? No, nevyhovieš. Každopádne radšej klíma v mínusových teplotách ako 40 v tieni a 85 v autobuse. Našťastie polka leta za nami, už snáď nebudem/e dlho trpieť.

     Do skakavenia!

Šumienky príhody a skúsenosti: Bycigeľ

     Poznámka: Viem, ako sa píše bycigeľ spisovne, ale nechám to takto, aby ste vedeli, že nie som taký krutoprísny grammar nazi, ako zvyčajne pôsobím.
     Na začiatok si definujeme, čo to ten bycigeľ je. Ako poradila Wikipédia, je to dopravný prostriedok poháňaný potom, krvou a slzami. Teda pedálmi som chcela napísať. Má dve kolesá, ktoré obľubujú šnúrky a v podstate čokoľvek, čo sa do nich dá zamotať a vyhodiť statočného jazdca so sedla, aby sa zoznámil so zemou. Konštrukcia bicygľa nestojí za reč, má mnoho podôb a z detstva, keď bol ešte exkluzívnym výdobytkom, si určite všetci pamätáme, ako z rámu bolí riť. Tá však zvykne bolieť aj zo sedla - je jedno, koľko ste za svojho spoločníka na cenganie po chodcoch vyvalili, po pár hodinách v sedle ho budete chcieť zdemolovať a zahodiť do najhlbšieho pekla. Teda aspoň ja som chcela. Ale viete, ako to býva - kamoško si spokojne drichme v pivnici a čaká, kedy sa opäť odhodlám na ďalší riťobôľny zážitok (pun intended).

     Ako teda vyzerajú moje bycigľovacie začiatky (možno aj konce)? Keďže som si dvojkolesového tátoša zadovážila len nedávno a navyše po mnohých rokoch absolútnej nečinnosti v tejto oblasti, je to bieda. Pokračovať budem úryvkami z mojej hlavy.

Tesne pred výletom - "Jupí, peknú trasu máme, pekne je, konečne pre seba niečo urobím!"
Nasadnutie - zadkom prebehne flashback z minulých stretnutí s bycigľom - "Ou shit, však ma drbne! Už teraz mi plače riť. Nejdeme nazad domov?"
Prvé kilometre - *samé nadávky* - "Ach načo som sa to dala, šak leňochody nepatria na bycigeľ! No super už mi hučí v ušiach, búši srdce, oblieva ma pot! Veď ja umieram! Preboha, môžu stehná TAKTO bolieť? Isto si svaly dotrhám! Tak mi treba, mala som ostať doma."
Kopec hore - "Nope, zliezam. Uf šak už ani chodiť neviem. Sadnem si. Ľahnem? Chcem zomrieť."
Kopec dole - *smrť v očiach, vnútorný šialený rev* "Zabijem sa! Pomóc! Brzdi! Okej stojím, idem pešo dole."
Prestávka - "Au moja riť, ako si mám sadnúť a oddýchnuť?? Musíme ísť aj nazad? Nepostavíme si tu dom?"
Okoloidúci cyklisti: "Teraz sa pozrážame a všetci zomrieme. Ako to, že nikto nie je spotený?      Existuje celotelový antiperspirant? Prepána ešte aj táto babka ma predbehla!"

     V takýchto situáciách zasahuje pán bycigeľ - povážlivo zatrasie kolesami a ohne riadítka do neželaného smeru, aby som sa spamätala a prestala otáčať hlavu ako to ľúbezné dievčatko z Exorcistu. Vtedy niekedy sa konečne cesta mení k lepšiemu, už nemám pocit, že cyklistika bola vymyslená ako nenápadne pôsobiaci trest pre leňochov.
     Ten pravý zážitok však nastáva, keď sa znova zoznámim s prehadzovačkami - čo niekedy trvá dlhšie alebo kratšie, v závislosti od toho, čo som predošlý deň robila. You know what I mean. Myseľ sa vyčistí, vietor sviští okolo uší, necítim, ako mi slnko vypaľuje diery do tela, aj ubolené nožičky na chvíľu prestanú hlasno protestovať proti každému ďalšiemu záberu do pedálov. Vnútri si jedno moje ja nadšene potriasa paprčkou s mojím druhým ja - "HA! Porazili sme lenivosť konečne!" Z kúta mysle sa však potichu škodoradostne ozve "Kdeže dievčence, na to ste ešte nedorástli. Len čo doma ľahne na gauč, v mihu vás zožeriem a na bajk už nikdy nepôjdete!" *muahahahahahaha*

     To bol zlovestný smiech, keby ste chceli vedieť. Vďaka spomienkovému optimizmu o pár dní vyťahujem tátoša na svetlo sveta opäť a kolobeh nadávok a radosti sa opakuje. Ako prvú stisne ritku, keď jej pred očami prebehne spomínaný flashback, no vtedy už nie je cesty späť...
     Tak mi držte palce, až sa na to nevykašlem ako na...noo na všetko. :D