Pred pár dňami zasiahla Slovensko veľmi krutá správa - vianočný lockdown! Všetci zomrieme! To bol jasný signál pre ctihodných občanov, aby urobili jedinú správnu vec, ktorá sa v takýchto časoch zdá najrozumnejšia a najlogickejšia - štartujme ponožky a peňaženky, ide sa na nákup do nákupného centra! Najlepšie celá rodina a dôležité je zobrať po ceste iných príbuzných, susedov, psa, mačku, koňa, andulku, čo len chcete. Vianoce bez darčekov sú predsa nemysliteľné a musí ich byť čo najviac. Online objednávanie je vysoko nespoľahlivé, to sa predsa robilo počas prvého lockdownu, to už nie je trendy. Tržbám to však prospieva, takže čo tam po zdraví a bezpečnosti, hlavne, že sú čísla zelené. Spokojný je aj zákazník aj zamestnávateľ. Zamestnanci dostanú zadarmo kurz sebaovládania, keďže čelia zvýšenému náporu všakovakých milých aj milších zákazníkov. Niektorí však vedia aj dobre pobaviť, ako napríklad istá blonďatá pani, ktorá mi polhodinu behala za zadkom a striasla som sa jej, až keď som ušla do skladu.
Rúško pod noštekom a nevinná otázka "Prosím, môžem sa vás spýtať?" nepredpokladali nič nezvyčajné, čo sa však vzápätí udialo ma utvrdilo v presvedčení, že medzi rúškom pod nosom a výškou IQ bude predsa len nejaký súvis.
"Prečo stoja tieto boxerky 9,99 a tieto 12,99?"
"Tieto sú vo výpredaji a tieto nie," čo už jednoduchšie vieš vymyslieť.
"A určite nie sú vo výpredaji? Môžete to skontrolovať?"
Chcela som povedať, že som pred minútou ukončila precenu všetkých boxeriek a som si na 100% istá, že je tam správna cena, but why bother. Tak som jej to preskenovala a ukazujem, že cena na balení je naozaj taká, aká tam je.
"No dobre teda, ale aj tak nerozumiem, aký je medzi nimi rozdiel."
To už som šípila, že tu nie je niečo s kostolným poriadkom a vravím, že sú každé iné, tak inak stoja.
"Akože iné? Však sú rovnaké, tu je ich päť, tam ich je tiež päť," pani je chladnokrvne logická.
To je síce veľmi pekné, že ste si to všimla, ale "tieto sú modré a vzorované a tieto druhé sú v piatich farbách, takže taký je tam rozdiel." Videla som, ako jej tá informácia putuje do mozgu a ako v spomalenom zábere na mňa postupne vypleštila oči, začala sa smiať a "ach bože, som ja ale sprostá, šak to je hneď vidieť predsa!" Od toho momentu bola ako psík, nosila mi kostičky, teda pardon vecičky, aby som jej skontrolovala cenu, "to viete, pre istotu, ja som tu robila, viem ako to tu funguje." Samozrejme, stále rovnako, inak to nemôže byť.
Náladu nám spravil aj pán, ktorý síce prišiel riešiť reklamáciu bez bloku a som si istá, že zákazníci čakajúci v rade tiahnucom sa po celej predajni mu zozadu do hlavy zazeraním vypaľovali dierky, kolegyňa mu však pomohla aj s takouto prekérnou situáciou a o pár minút nám doniesol šišky - instatná cukrovka, ale boli dokonalé.
Nervy však na seba nenechali dlho čakať - "Môžete mi prosím pozrieť, či toto máte aj v inej veľkosti?" Bohužiaľ sme nemali, tak pani pekne poďakovala a že "dajte, ja si to zavesím na miesto." Schválne som ju sledovala, pretože v ruke držala pánsku vec a sebavedomo mierila na detské oddelenie, ktoré je presne na opačnej strane. Áno, zavesila to k dievčenským bundám a bez obzretia utekala z obchodu. Po ceste prešla okolo pánskeho oddelenia. Ta nevadzí, šak ja som predsa platená za to, aby som upratovala po zákazníkoch, najmä takých, ktorí zrejme doma po náznaku zanechaného neporiadku dostanú tyčkou od vysávača po hlave, tak si to vybíjajú v predajniach s oblečením. Rovno som vzala aj pánske tričko zavesené pri sukniach, ktoré tam zaradila pani s pohľadom upretým na mňa.
Keď už sme pri tom poriadku, milší zákazníci tu majú vysoké zastúpenie. Čerstvo vyskladaná kôpka detských mikín prežila na svete presne 37 sekúnd, keďže slečna nevedela, že sa dá na veľkosť pozrieť bez toho, že by to rozhrabala ako nasratý krtko záhradu. Susediace kôpky teplákov padli ako dvojičky, snaha o záchranu bola márna. Mamičky nenašli tie pravé tepláčky, tak ich aspoň porozhadzovali po celom stole, lebo som asi vyzerala, že sa nudím. Stôl s dámskymi tričkami vyzeral ako smetisko, 9 sekúnd po vyskladaní prišla pani, schmatla jedno vrchné, odrfkla a hodila ho na inú kopičku. Neveriaco som na ňu pozerala, kým som prišla na to, ako jej povedať "prosím mohli by ste to poskladať ako to bolo" bez nadávok, odtornádila dopreč.
Samostatná kapitola sú už spomínané boxerky, vykladám ich na miesto a zrazu počujem len šušot papiera a vidím dve osoby, rozliepajú balenie a vyťahujú obsah na bližšie preskúmanie. Tak podídem k nim a "kristaboha, čo to vyťahujete?!" Potom nahlas poviem "prosím vás, to balenie je zalepené presne preto, aby ste odtiaľ ten tovar nevyberali, z prednej strany je to priesvitné, aby ste videli, čo nakupujete." "Ale to tak dobre nevidno, ja chcem skúsiť materiál, pozrieť presnú veľkosť, chcem vedieť, či sú na gumu, či na šnúrku, či budú isto dobré môjmu Ignácovi." Rozmýšľam, či je vhodné poukázať na to, že veľkosť a materiál majú napísané na obale, veľmi sa chcem opýtať, ako je možné, že nevidia dobre cez kurva priesvitný obal, nakoniec len sadnem na ich vlnu a zahrám na city "Vám by tiež asi nebolo príjemné, keby prídete do obchodu, chcete si kúpiť trenky a všetky vyzerajú takto - poodliepané, pootvárané obaly, pokrkvané kusy vnútri, či?" Zdá sa, že som vyhrala. Prichádzam však o hodinu na miesto činu a zo zeme na mňa vyčítavo kukajú pootvárané, niektoré aj roztrhané obaly, povyťahované kusy a tak ďalej. Tak dik teda. Ľuďom, ktorí toto robia, by som za trest zošila ruky dokopy a zavrela ich do miestnosti otapetovanej trenkami a púšťala im dookola toto.
To by aj stačilo pre dnešok, vidíme sa onedlho, snáď nie opäť vo fialovo-čiernej kombinácii. :-D
