Tému som si zvolila vcelku typicky, inšpirovala ma situácia v práci - párkrát mi okolo stánku prešli dvaja neprehliadnuteľní týpci - obrovskí, holohlaví, v žiarivo ružových kraťasoch (naozaj, nevymýšľam si). Prvýkrát som ich zaregistrovala, keď na akéhosi bradáča ukázali prstom a "Fuj, pozri, akú ma nechutnú bradu." Takže keď som zbadala, že sa ku mne blížia, premkla ma hrôza, že na mňa chystajú vyberané slovné útoky. Ostala som prekvapená, spýtali sa ma, čo predávam, zaželali dobrú chuť a odišli. K ryži v miske pribudol aj balvan, čo mi padol zo srdca. V tom momente som si zase zdiagnostikovala "nenormálnosť" a odtiaľ som premostila k mojim neoddeliteľným súčastiam, ktoré sa mi vyškierajú na pleciach už nejeden rok - introvertizmus (skúste to povedať 5x po sebe) a sociálna fóbia.
Ako introverti sme často považovaní za smutných, plachých ľudí, ktorí nevedia rozprávať. Ubezpečujem vás, že rozprávať vieme, ale keď nás spoločenská konverzácia nezaujíma, nevidíme dôvod sa zapájať. Na druhej strane, ak ma pustíte k téme, ktorá ma baví a zaujíma, o polhodinu sa vzdáte akýchkoľvek pokusov prerušiť tok mojej reči, nepomôže nič. Keď však vystrčí rožky fóbia, tak nerozprávam, aj keď mám o čom. Myseľ mi zaplavia prestavy toho, ako budú ľudia na mňa pozerať, nebudú mi rozumieť, vysmejú ma, vynadajú mi....Je toho kopec. Zbavuje sa toho veľmi ťažko. Stačí jedno fiasko ako napr. nepochopený vtip, omyl alebo čo a som schopná na verejnosti polroka neprehovoriť (okej preháňam, ale snáď rozumiete pointe).
Druhou častou výčitkou je, že nemám rada ľudí. No, všeobecne naozaj nie, stále sa nevzdávam názoru, že je ľudstvo je pliaga planéty, ale myslím tých bližších - neraz som počula "On/a mi povedal/a, že sa s tebou nebaví, lebo si myslí, že ju/ho nemáš rada." No fasa. Keď vo mne prevládne introvert, tak za osobou zájdem a poviem jej, že je to blbosť, len skrátka uprednostňujem čas strávený buď osamote alebo s niekým naozaj blízkym, preto to môže vyzerať, že niekoho ignorujem. Ticho a samota ma naozaj bavia, potrebujem to na dobíjanie bateriek, ktoré je u mňa nutné častejšie ako napríklad u extrovertov. Iným ľuďom sa to ťažšie chápe, pravdepodobne aj z toho dôvodu, že sme evolučne nastavení na vyhľadávanie spoločnosti za účelom ochrany a pocitu spolupatričnosti. Ja by som si v praveku dlho nepožila, skrytá v kríku pred zrakmi mojej skupinky by som zrejme ani nepostrehla, že niekam odišli alebo by ma ako ľahkú korisť oddelenú od stáda zožrala nejaká zubatá potvora. Ale aby som sa vrátila naspäť k nedopovedanému (alebo nedopísanému? Uvítam tipy v komentároch), moja fóbia mi ponúka aj inú reakciu na to, že sa so mnou ľudia nebavia - okamžite sa mi v hlave vytvorí zoznam možných dôvodov, prečo to tak je:
1. "...lebo si myslí, že ju nemáš rada" - výhovorka, aby hodila dôvod na mňa
2. som narušená
3. som menej ako ostatní
4. nie som dosť dobrá, vlastne som hrozná
5. nepatrím medzi ľudí
6. nikto ma nemá rád
7. zomriem sama zožratá mojimi 50 mačkami v chatke v strede ničoho
A následne sa zavriem doma a dištancujem od ľudí, trpím samotou a depresiou, až kým mi môj introvert nevynadá a nevyšle ma von. Alebo aspoň k mojim najbližším. Ako introvert nemám prehnanú tendenciu stále zostávať sama, nevadí mi byť s ľuďmi, avšak zase nie príliš dlho, neverili by ste, ako ma dokáže vyčerpať niekoľko hodín strávených v prítomnosti väčšieho množstva ľudí. Je to pre mňa doslova ohromujúce, strašné množstvo podnetov, na ktoré treba reagovať, prostredie tak odlišné od ticha a samoty, ktoré mám najradšej. Keď je toho už dosť, jednoducho odídem. Keď však podľahnem fóbickým pohnútkam, tak na párty ostanem, aj keď vnútri trpím - verím totiž tomu, že ak odídem, v očiach druhých klesnem ešte nižšie, ak to vôbec ide. Znie to riadne sebecky, akoby sa celý vesmír mal sústrediť iba na mňa, ale strach z odmietnutia ma vie tak ochromiť, že sa takým myšlienkam neubránim.
Strach zo zlyhania a odmietnutia je tak celkovo znakom sociálnej fóbie, introverti to majú viac menej na saláme. Tak sa to strieda aj u mňa, niekedy si prezentáciu v škole pred triedou odbijem, akoby o nič nešlo, inokedy sa však spotím, neviem spojiť súvislú vetu, trasiem sa, myseľ mi zaplaví imaginárny posmech a poníženie...Utrpenie mladej Šumienky ako vyšité.
Kombinácia sociálnej fóbie a introvertizmu je spojenie želané asi ako vŕtanie do kolena, ale dá sa s tým žiť. Raz je zle, raz dobre, však ale o tom život je (uf, dúfam, že to neznie tak lacno, ako si myslím).
Mohla by som pokračovať donekonečna, nebudem vás však oberať o čas, ktorý viete stráviť aj zmysluplnejšie, než čítaním výplodov mojej chorej mysle. Ak ste sa v článku náhodou našli, dajte vedieť, že nie som sama, poteší ma to (nie vaše utrpenie samozrejme, sadistka nie som). Veď viete.
Dozdivenia nabudúce!
