To, že ľuďom hraboce, všetci dobre vieme, napriek tomu som sa znovu rozhodla priliať trošku benzínu do ohňa a predostrieť vám moje takmer každodenné peripetie, v ktorých hlavnú úlohu zohrávajú dvojnožci, druh bratislavskí (prevažne). Pri tomto mi nedá nezamyslieť sa, ako je možné, že zase pracujem s ľuďmi, keď ich neobľubujem a mávam rôzne problémy, keď okolo nich čo len prejdem a o priamych stretoch s nimi ani nehovorím. Nuž, život je zjavne jeden veľký paradox, iná výhovorka mi nechce napadnúť. Od článku nečakajte žiadny hejt, už trochu dospievam, tak sa snažím zameriavať na pozitívnejšie ladené veci (resp. všetko obraciam na vtip), prípadne mi iné neostáva, len kamenná tvár a zadržanie rúk, aby si nedali štvoritý facepalm.
Najčerstvejšie sa mi vybavuje zážitok s trojčlennou skupinkou, z ktorých mi zrejme nižšie postavená osôbka hodila na pult ponožky a presne 3 eurá. Po nablokovaní som hlásila 0,99e, hoci na daných ponožkách bolo 2,99e. Po oznámení výsledku úspešnejšieho ako v predpokladanom prípade na mňa vedúca skupinky zazrela a nahlas a nahnevane vyhlásila "To tam mohli mať aspoň napísané!" Z ohromenia ma vytrhol až smiech kolegyne a ďalšej zákazníčky ("Si im im to mala naúčtovať teda za plnú sumu").
Opačný prípad nastáva, keď cenovka hlási menej ako to reálne stojí - hoci na to máme dávať pozor, holt stane sa. A často sa stáva najmä to, že sa zákazníci ofučia ako taký štvorzubec, teatrálne schmatnú svoje ctené peniažky a plávajú preč.
Keď už sme pri tých peniazoch - v nasledovnom prípade hviezdi strýko Držgroš alebo teda skôr dedko Držgroš:
Ja: "Aj tašku si prosíte?"
Dedko: "Nie."
Po 3 sekundách:
Dedko: "A platí sa za ňu?"
Ja: "Nie."
Dedko: "Tak si vezmem." (Žiadne prosím, šaaaak načo.)
Ja: (rýchlo zabalím tovar do tašky) "Nech sa páči."
Dedko: "A to akože väčšiu nemáte?"
Ja: (WTF?)
Nezmohla som sa na odpoveď, iba v hlave mi krúžilo "A vreco veľkosti šapitó nechceš kvôli tým 2 tričkám?"
Pri pokladni sa však toho deje viac, než len prachobyčajné naťahovačky ohľadom cien. Hádajte, koho si ľudia vyberú ako toho, kto im odpovie na všetky otázky, najmä ak sa po predajni ťahá rad zaplateniachtivých ľudí? Áno, pokladníka. Občas si takí ľudia dajú záležať a myslia si, že narobia menej škody, keď sa tiež postavia do rady a ukážu mi kus oblečenia, ktorý im mám ísť nájsť, lebo "hahahihi ja som asi slepá." To, že na nich smrť číha nielen v mojich očiach, si nonšalantne nevšímajú a snažia sa charizmaticky "ospravedlniť" svoje konanie neustálym bľabotaním. Beda mi, ak ich odmietnem. "Už sem viac neprídem!" Och nie, predajňa skrachuje kvôli tomu! Neopúšťajte nás! Prečo nepoprosia iného kolegu, ostáva záhadou.
Jedna pani tento druh správania dotiahla do dokonalosti - pekne som ju poprosila, aby si našla žiadané topánky alebo iného kolegu sama, lebo pri pokladni mám šóru až na Aljašku. Vyzerala trošku napajedene, ale onedlho som ju zazrela v rade aj s ulovenými topánkami, tak som myslela, že je všetko ól rajt. Nebolo. Na topánkach nebola visačka ani iný kód, aby som ich mohla nablokovať.
Ja: "Iné takéto topánky s visačkou tam neboli, prosím vás?"
Pani P. "Áno, boli."
Ja: "A mohli by ste mi ich prosím doniesť? Mám tu kopec ľudí a nechcem zdržiavať hľadaním."
Pani P.: "Aj ja som musela hľadať, môžete aj vy."
Ja v duchu "Avada Kedavra!"
Pani P.: "A viete čo, tu sú špinavé, vezmem si len tú kabelku. Ach alebo viete čo..."
Zazrela na mňa ako na byvolí výkal uprostred chodníka a odišla.
Ja v duchu: "Prosíííím nezačni hystericky ziapať."
Aby to nevyzeralo, že som v práci konštatne nasratá, občas ma ľudia vedia aj pobaviť. Hlavne keď si myslia, že oni majú pravdu, čo ja ako zamestnanec o tom môžem vedieť.
Zákazníčka: "Prosím vás tie sukne z výkladu máte kde?"
Ja: (zavediem ju k príslušným sukniam)
Z.: "Áno, viem, že sú tu, ale ja by som chcela v tej farbe, čo tam máte."
Ja: "Toto sú presne tie sukne aj farba ako vo výklade."
Z.: "Nie, toto je úplne iná."
Ja: (trvám na svojom a objasňujem jej rozdiel medzi svetlami vo výklade a v predajni)
Z. "Radšej si objednám z internetu."
Ja: (smejem sa) "Som zvedavá, ako sa zatváriš, keď ti príde táto sukňa."
Smiech ma neprešiel, ani keď za mnou trikrát prišla zákazníčka s otázkou, či jej môžem pozrieť daný kus oblečenia v systéme. Nepomohlo, ani keď som jej ukázala, že tovar nejde načítať a trpezlivo vysvetlila, prečo to tak je. Keď sa ku mne blížila znovu, ušla som na záchod.
Iní zákazníci si zase mysleli, že im môžem vymeniť topánky č. 29 za topánky č. 31 aj bez papierov - "Však to je jedno, či máte na predajni 29 alebo 31, nie?" Úsmev sa mi natiahol až na temeno, ako som sa snažila nerehotať a vysvetliť im, že to jedno teda nie je. Fuck logic. :D
No dobre, na dnes by aj stačilo, nové kiksy poctivo zapisujem, takže doskakavenia nabudúce.! ;)
