No ale k veci. Rozhodla som sa pánovi premiérovi oponovať. A to tak, že si sem vylejem srdiečko a prezradím čo to o mojich zážitkoch na východe Slovenska, konkrétne v Košiciach a v Trebišove, kam ma zaviala práca na diplomovke (a áno, stále som lenivé hovado a nepíšem ju).
Košice musím jednoznačne pochváliť, však na stanici majú Lidl! Čo je viac? Na MDŽ som tam aj ružičku dostala, ako každá nakupujúca. Som až mala nutkanie sa chlapca opýtať, či je volič Zderu. Pardon, Smeru.
Na pešej zóne som si pripadala ako japonský turista, šialené nutkanie odfotiť si každú peknú budovu bolo veľmi ťažké premáhať, som tak trochu úchyl na renesačné/gotické apod. stavby. Ale neohmatkávam ich, ani sa na nich neukájam. Fakt. Navyše som ani nezablúdila, čo je s mojím orientačným nezmyslom vzácna udalosť. Na nájdenie toho najpodstatnejšieho - pivného domu Dobré Časy som však už použila GdePičiSom. Síce bola streda, ale bolo statočne natrieskané, atmosféra vynikajúca, hudba ešte lepšia (teda ak ste rocker/ka a podobná rasa) a tie pivá...Šumienka bola v siedmom nebi. No nedaj si pivo s názvom Pil si? alebo také, ktoré má v názve sneh, lebo vám cez zimu chýbal, keďže žijete na skazenom západe. Takže ak budete niekedy v KE, Dobré Časy sú pre milovníkov piva jednoducho povinnosť.
A čo ten Trebišov? No nebudem klamať, bola som vydesená. Stanica bola vcelku udržiavaná, ale osadenstvo, čo bolo vnútri, by zase mohlo byť udržiavané vonku. Etanolová, ale mám podozrenie, že aj metánová, aróma hustla s každým ďalším prišelcom, o iných telesných pachoch sa nejdem rozpisovať, lebo ešte teraz ma naťahuje. Prechádzka cez mesto bola prešpikovaná upretými pohľadmi potmavších spoluobčanov, vykrikujúcich čosi v rodnom jazyku. Paranoidný jedinec by si pomyslel, že po ňom hádžu komplimenty. Však pokiaľ nie tie fľaše, ktoré mali v kočíku miesto dieťaťa, tak všetko ok. Stretli sme aj niečo, čo pôsobilo ako vychádzka dlhodobých pacientov psychiatrického ústavu bez odborného sprievodu, fakt som sa bála, že vytrhnú kus obrubníka a začnú nás s tým naháňať. S takýmto úkazom som ešte nemala tú česť. Našťastie len poškúlili a koniec. Dobrá výchova. Alebo sa možno báli viac oni nás ako my ich.
Náš cieľ cesty, trebišovskú základku, nebolo úplne jednoduché nájsť. Nastalo aj malé nedorozumenie, čiže na prvej hodine ma učiteľka skoro zožrala za to, že jej kradnem hodinu. Cez prestávky to bol grind, prechádzanie cez chodby bolo nebezpečné, deti behali ako vystrelené z praku a brzdnú dráhu tvorili buď stena alebo tvor, ktorý sa nestihol uhnúť a za úsmevom škrípal zubami, že nenávidí deti. :D Zlatým klincom bolo, keď v mojej tesnej blízkosti zničohonič zvrieskla učiteľka "Nebehaj!" Srdce mi búšilo ešte 10 minút.
Samotné testovanie detí (nie na alkohol) pre moju prácu bolo prekvapujúco bezproblémové. Piataci ma dokonca aj vyobjímali a chceli, aby som sa ešte vrátila, čo akosi ani trochu nekorešponduje s mojou povesťou grumpy catwoman. V siedmej triede ma volali pani lektorka, vtedy som začala rozmýšľať, či som ja v ich veku také slovo poznala. Poniektorí chceli liezť po laviciach a Šumienka povolila, šak čo sa bude. Keď zistili, že som prišla z Bratislavy, zatvárili sa, akoby som povedala, že som prišla z Melmaku teleportom. Deviataci boli najmenej zaujímaví, zachmúrene povypĺňali testy a za 20 min hotovo. Učiteľka jedného z nich potom poverila, aby šiel so mnou a zaviedol ma k ďalšej triede, kde som mala pokračovať v testovaní a skoro som spadla na riť, keď zahlásil "Tak dovidenia pani učiteľka, všetko dobré a pekný deň vám prajem." Ostala som nechápavo stáť. Zlaté dieťa. :D
Poslednú triedu som nechala napospas samým sebe, keďže učka im kvôli mne ani neprišla a ja len dúfam, že tam nikto nezomrel. Hlavne tí lavicolezci.
Takže sorry Trebišov, už ťa nechcem nikdy vidieť. Ale ja tiež nie som žiadna výhra, takže sme si kvit. :D
