Dvojnožci opäť útočia (aneb musím sa naučiť vymýšľať lepšie názvy)

 Toto je moja obľúbená téma, keďže s týmito tvormi pracujem. Veľakrát som si povedala, že už ma naozaj nemôže nič prekvapiť, žiaľbohu, ale aj chvalabohu, že žiaľbohu, mýlila som sa. Nakoniec to došlo do bodu, kedy som zvedavá, čo ešte príde. 

Pre pár mesiacmi zasiahla môj život pracovná katastrofa, kedy som bola z mierumilovného Viva bez varovania vhodená do zubov Avionu. Prešla som si takmer všetkými fázami - po oznámení informácie som dva dni chodila s vypleštenými očami (šok), na mieste činu som sa správala spôsobom "však ja som tu dočasne, toto je len zlý sen" (popieranie), pár týždňov som zasypávala šéfku otázkami typu "prečo si mi takto dodrbala život?" (hnev) a "čo som urobila, že ma takto trestáš?" (vina), neskorším vyjednávaním som dosiahla aspoň to, že mi poslala na pomoc kolegyňu. Zatiaľ som vo fáze depresie, ale tvárim sa, že som už vo fáze prijatia. Našťastie, všadeprítomní zákazníci mi pomohli prejsť si týmto ošemetným procesom tak, akoby to bola prechádzka ružovou záhradou. Dôkazy uvediem vo fázovom poradí. 

1. Šok

Okrem samotnej informácie o presune, šokovú terapiu mi naordinovala aj zákazníčka, ktorá mi podala štítok z riflí so slovami "Ja už to mám na sebe, cez toto mi to len nablokujte." Tak som sa jej spýtala, ako si chce dať doma dolu RFID čip, pripnutý zboku na nohaviciach (vysvetľovať zákazníkom, že na čipoch je nahratá aj informácia o tovare a cez ne teda daný tovar aj blokujeme, sa zdá byť na pochopenie rovnako zložité ako raketová veda, tak sa snažím používať len praktické a jednoduché otázky). Prekvapilo ju, že to len tak nejde dolu, pýtala sa ma, prečo to vôbec používame. Ja som sa veľmi hrýzla do jazyka, aby som sa nespýtala, či je prvýkrát v obchode. To, čo nasledovalo, ma utvrdilo v presvedčení, že zrejme naozaj bola prvýkrát v obchode. Alebo teda že niekde po ceste stratila dve pomerne dôležité písmenká - I a Q. Vyliezla na pult, ľahla si tak, aby bol čip čo najbližšie k magnetu a započala snahu o jeho odstránenie z vysnívaných riflí. Dvakrát som sa musela štipnúť do ruky, aby som sa uistila, že sa mi to nesníva. Nepomohlo. Keď tak nad tým rozmýšľam, situácia by sa hodila aj do fázy popierania, ale odvtedy sa našli už dvaja rovnako zmýšľajúci jedinci, takže už nepopieram, že všetko je možné. Takisto aj použiť slovo zmýšľajúci pre osoby, ktoré takú činnosť nepraktizujú a pravdepodobne si myslia, že je to niečo ako skákať po koberci z klincov. 

2. Popieranie

Sem sa mi hodí jeden milý pán, ktorý sa rozhodol popierať realitu veľmi zásadným spôsobom. Hodil mi na pult blok a šaty a dožadoval sa vrátenia peňazí, lebo sú malé. No problem seňor, ale aby ste to dosiahli, musíte ísť von, zabočiť doľava a vojsť do Zary, pretože odtiaľ máte tie šaty aj blok. Doteraz sa ani mne nechce veriť, že som presviedčaním musela stráviť viac času, ako prednesom inštruktážnej vety. Nešlo mu do hlavy, že obchod môže urobiť niečo také zjavne čarodejnícke - zmeniť miesto. Normálne sa presunúť niekam inam. Neuveriteľné. Aj sa mu vraj zdalo čudné, že je všade napísané Reserved, ale teda keď sa dá zmeniť miesto pôsobenia, dá sa aj meno, nie? Jednoduché ako facka. Ale ani tá facka nie je jednoduchá, keďže ju nemôžete administrovať komu a kedy chcete. 

3. Hnev

Do tretice len to najlepšie - hnev náš každodenný! Tu by som mohla písať do zbláznenia, ak raz príde deň, kedy ma nevytočí ani jeden jediný zákazník, buchnem šampanské. Zatiaľ ho ani nemám kúpené.

O bordeli, ktorí nám dvojnohé potvory robia dôsledne a s nadšením písať podrobnejšie už nejdem. Len pomyslenie na to mi spôsobuje navretie žily na čele. Najsmutnejšie na celom tom neporiadku je to, že jednoducho nemôžete ani jednu potvoru výchovne praštiť vešiakom po hlave. Alebo prísť k nim domov a zahrať sa na tornádo. Alebo po nich zrevať ako medveď, aby sa pratali dakam do márie, čo by aj žile pomohlo odpuchnúť. Našťastie tu však máme aj zákazníkov, ktorý potenciálny hnev dokážu premeniť na zábavu. Ako napríklad pani, ktorá si vzala do kabínky 47 vecí zavesených na vešiakoch, po odskúšaní z toho spravila guču a pri odchode ju hodila na stôl. Kolegyňa sa jej konverzačne spýtala, či teda vešiaky nechala v kabínke alebo ich máme hľadať zamotané v tej utešenej kôpke. Pani prerušila útek a s výrazom psa zaseknutého v plote sa nesmelo spýtala - "Vešiaky? K tomu neboli žiadne vešiaky, nie?" No hnevaj sa na chúďatko. A choď z kabínky zozbierať 47 vešiakov jebnutých po zemi. 

Špecifický druh hnevu nám spôsobujú zákazníci, ktorí sú na predajni v čase 20:59 a tvária sa, že hodinky sú diablov vynález. "Už si len toto vyskúšam a idem hneď." "Ja sa chcem len na niečo rýchlo pozrieť." Za jednou pani som sa chcela rozbehnúť s bojovým pokrikom, už bolo 21:01 a ona trikrát podišla k eskalátoru, že už teda odvezie svoju ctenú prdel dole k východu z predajne, ale zakaždým sa ešte zvrtla k nejakej veci, ktorú zaregistrovala svojimi dobre ukrytými očami na chrbte. Miesto pokriku som zhasla svetlá, aby som jej kompromitovala zrak a to zabralo. 

Aby som nebola len tak obyčajne jednostranná a zaujatá, hnevať sa vedia aj zákazníci. Najviac srdu im spôsobuje, keď nevieme nájsť objednávku, ktorú si prišli vyzdvihnúť. Môžete si súkromne tipnúť, aký je najčastejší dôvod, že balík nevieme nájsť. Ja vám rovno aj odpoviem, je to lenivosť. Prečítať si v smske, že tovar je pripravený na vyzdvihnutie v predajni Reserved Aupark a nie Avion, musí byť priam sizyfovské. To A je veľmi zákerné písmenko. Inokedy zase nájdete bezradnú pani s kočíkom pri eskalátore, ktorá nevie ako dolu. Tak sa spýtate, ako šla hore. Miesto odpovede sa dozviete, že ste neľudský obchod, ktorý má síce detské oddelenie, ale vôbec nevychádza v ústrety matkám s deťmi a kočíkmi. Keď však pani ukážete viaceré tabuľky s nápisom výťah a dokonca ju k nemu zavediete - pozor pozor, výťah je kde? Na detskom oddelení! Pani sa tvári ako po nečakanom zásahu konárom po krížoch (pozdravujem Zúrivú vŕbu) a viac ani nepípne. Poďakuje podlahe a potichu vchádza do výťahu. Ja len dúfam, že trafila von na prvýkrát. 

Pre dnešok by aj stačilo si myslím. Peknú búrkovú sobotu :) 

Pat a Mat: Turisti

Kríza nekríza, vyvetrať v prírode sa treba. Polemiku o tom, či sme jebnutí či nie, keď nevieme v takomto mimoriadnom období doma obsedieť, nechávam na skúsenejších.

V hlave sa mi namnožilo kopec nápadov, kam namieriť svoje turistické chúťky, takže po dvoch hodinách vyberania, plánovania, motivácie a chuti pokoriť svoje doterajšie limity som vybrala to, čo bolo najbližšie a pôsobilo pomerne jednoducho. Ale som ja výmyselník (preklad - lenivý špekulant).

Piatkové ráno pravdepodobne svitlo krásne a slnečné, neviem presne, spala som. Prebehla príprava v podobe kávy a hybaj na vlak do Zbyňova, odkiaľ sme plánovali vyraziť cez Stratený Budzogáň na Žibrid. Googlu sa zaparili protokoly z mojej snahy vyhľadať všetky dostupné informácie, aby sme ani náhodou nezablúdili. Mysliac si "Však je to vcelku známy objekt, v tejto oblasti asi aj najznámejší (ak nie, opravte ma), určite nájdeme nejaké jednoznačné turistické značenie, poďme tam, pozrieme sa a vyrazíme za šípkou." Ehm no, trt baraní. Šípky na všetky smery a všetkých farieb, ale naše ciele nikde. 

Takže čo urobila šikovná Šumienka? Po porade s googlom našla inštrukciu "za Rajčankou asi 3. ulička" a začala sa otáčať ako periskop, aby inkriminovanú rieku našla. I hneď sa jej čosi nezdalo: "To hentamten úzky potôčik má byť rieka Rajčanka?" Po niekoľkominútovom mračení mozog nevypudil žiadnu zmysluplnú odpoveď, zato však potíšku zapol funkciu orientačný nezmysel a vydali sme sa zlým smerom. Po pár minútach neústupčivé šimranie kdesi v skrytom zákutí zdravého rozumu zavelilo stopku. Počas ďalšieho googlenia už začala v pozadí jemne vyhrávať znelka z legendárneho seriálu Pat a Mat. Naplno zaznela, keď sme sa aj druhýkrát vybrali nesprávnym smerom. To už sa nad nami asi špagetové monštrum zľutovalo a pri najbližšom výbere cesty nás koplo do smeru správneho. Hoci by nás iste najradšej vyšvácalo cedidlom po temene. 

Počiatočnú eufóriu z nasledovania správnej značky skazilo...hmm, vlastne nič. Na oblohe takmer ani mráčka, všade dookola krásna zeleň, hory, lesy, kravičky, čo viac si priať. S pribúdajúcimi krokmi pribúdali aj ľudia všetkých vekových skupín, sem tam sa mihla motorka a pridala lesnému ovzdušiu hodnotu. Strmák sem, strmák tam a zrazu budzogáň. A ľudí jak na koncerte. Chceš fotku? Postav sa do rady. Chceš na Žibrid? Stúpaj vyššie. Už to našťastie nebolo ďaleko, ale s mojou kondičkou to teda bola zábava. Prisahám, že s každým ďalším krokom som počula, ako sa moje nohy rozprávajú "To nemyslí vážne toto. No počkaj, takú svalovicu ti zajtra naordinujeme. Existuje korona aj pre nohy?"

Nakoniec všetko dobre dopadlo, mozog (čítaj "3 pivá") zmazal spomienky na vynaloženú námahu, tak prečo si to zajtra znova nezopakovať?

Prežila som v Rajeckej doline detstvo, ale neviem trafiť na budzogáň. Nečudo, že na mňa tak gánil. 

Pokračovanie v podobe výstupu na Kľak už onedlho. Možno. :) 

Šumienky príhody a skúsenosti: shopfloor

 Pred pár dňami zasiahla Slovensko veľmi krutá správa - vianočný lockdown! Všetci zomrieme! To bol jasný signál pre ctihodných občanov, aby urobili jedinú správnu vec, ktorá sa v takýchto časoch zdá najrozumnejšia a najlogickejšia - štartujme ponožky a peňaženky, ide sa na nákup do nákupného centra! Najlepšie celá rodina a dôležité je zobrať po ceste iných príbuzných, susedov, psa, mačku, koňa, andulku, čo len chcete. Vianoce bez darčekov sú predsa nemysliteľné a musí ich byť čo najviac. Online objednávanie je vysoko nespoľahlivé, to sa predsa robilo počas prvého lockdownu, to už nie je trendy. Tržbám to však prospieva, takže čo tam po zdraví a bezpečnosti, hlavne, že sú čísla zelené. Spokojný je aj zákazník aj zamestnávateľ. Zamestnanci dostanú zadarmo kurz sebaovládania, keďže čelia zvýšenému náporu všakovakých milých aj milších zákazníkov. Niektorí však vedia aj dobre pobaviť, ako napríklad istá blonďatá pani, ktorá mi polhodinu behala za zadkom a striasla som sa jej, až keď som ušla do skladu.

 Rúško pod noštekom a nevinná otázka "Prosím, môžem sa vás spýtať?" nepredpokladali nič nezvyčajné, čo sa však vzápätí udialo ma utvrdilo v presvedčení, že medzi rúškom pod nosom a výškou IQ bude predsa len nejaký súvis.

"Prečo stoja tieto boxerky 9,99 a tieto 12,99?"
"Tieto sú vo výpredaji a tieto nie," čo už jednoduchšie vieš vymyslieť.
"A určite nie sú vo výpredaji? Môžete to skontrolovať?"
Chcela som povedať, že som pred minútou ukončila precenu všetkých boxeriek a som si na 100% istá, že je tam správna cena, but why bother. Tak som jej to preskenovala a ukazujem, že cena na balení je naozaj taká, aká tam je.
"No dobre teda, ale aj tak nerozumiem, aký je medzi nimi rozdiel." 
To už som šípila, že tu nie je niečo s kostolným poriadkom a vravím, že sú každé iné, tak inak stoja. 
"Akože iné? Však sú rovnaké, tu je ich päť, tam ich je tiež päť," pani je chladnokrvne logická.
To je síce veľmi pekné, že ste si to všimla, ale "tieto sú modré a vzorované a tieto druhé sú v piatich farbách, takže taký je tam rozdiel." Videla som, ako jej tá informácia putuje do mozgu a ako v spomalenom zábere na mňa postupne vypleštila oči, začala sa smiať a "ach bože, som ja ale sprostá, šak to je hneď vidieť predsa!" Od toho momentu bola ako psík, nosila mi kostičky, teda pardon vecičky, aby som jej skontrolovala cenu, "to viete, pre istotu, ja som tu robila, viem ako to tu funguje." Samozrejme, stále rovnako, inak to nemôže byť. 

Náladu nám spravil aj pán, ktorý síce prišiel riešiť reklamáciu bez bloku a som si istá, že zákazníci čakajúci v rade tiahnucom sa po celej predajni mu zozadu do hlavy zazeraním vypaľovali dierky, kolegyňa mu však pomohla aj s takouto prekérnou situáciou a o pár minút nám doniesol šišky - instatná cukrovka, ale boli dokonalé.  

Nervy však na seba nenechali dlho čakať - "Môžete mi prosím pozrieť, či toto máte aj v inej veľkosti?" Bohužiaľ sme nemali, tak pani pekne poďakovala a že "dajte, ja si to zavesím na miesto." Schválne som ju sledovala, pretože v ruke držala pánsku vec a sebavedomo mierila na detské oddelenie, ktoré je presne na opačnej strane. Áno, zavesila to k dievčenským bundám a bez obzretia utekala z obchodu. Po ceste prešla okolo pánskeho oddelenia. Ta nevadzí, šak ja som predsa platená za to, aby som upratovala po zákazníkoch, najmä takých, ktorí zrejme doma po náznaku zanechaného neporiadku dostanú tyčkou od vysávača po hlave, tak si to vybíjajú v predajniach s oblečením. Rovno som vzala aj pánske tričko zavesené pri sukniach, ktoré tam zaradila pani s pohľadom upretým na mňa.

Keď už sme pri tom poriadku, milší zákazníci tu majú vysoké zastúpenie. Čerstvo vyskladaná kôpka detských mikín prežila na svete presne 37 sekúnd, keďže slečna nevedela, že sa dá na veľkosť pozrieť bez toho, že by to rozhrabala ako nasratý krtko záhradu. Susediace kôpky teplákov padli ako dvojičky, snaha o záchranu bola márna. Mamičky nenašli tie pravé tepláčky, tak ich aspoň porozhadzovali po celom stole, lebo som asi vyzerala, že sa nudím. Stôl s dámskymi tričkami vyzeral ako smetisko, 9 sekúnd po vyskladaní prišla pani, schmatla jedno vrchné, odrfkla a hodila ho na inú kopičku. Neveriaco som na ňu pozerala, kým som prišla na to, ako jej povedať "prosím mohli by ste to poskladať ako to bolo" bez nadávok, odtornádila dopreč.  

Samostatná kapitola sú už spomínané boxerky, vykladám ich na miesto a zrazu počujem len šušot papiera a vidím dve osoby, rozliepajú balenie a vyťahujú obsah na bližšie preskúmanie. Tak podídem k nim a "kristaboha, čo to vyťahujete?!" Potom nahlas poviem "prosím vás, to balenie je zalepené presne preto, aby ste odtiaľ ten tovar nevyberali, z prednej strany je to priesvitné, aby ste videli, čo nakupujete." "Ale to tak dobre nevidno, ja chcem skúsiť materiál, pozrieť presnú veľkosť, chcem vedieť, či sú na gumu, či na šnúrku, či budú isto dobré môjmu Ignácovi." Rozmýšľam, či je vhodné poukázať na to, že veľkosť a materiál majú napísané na obale, veľmi sa chcem opýtať, ako je možné, že nevidia dobre cez kurva priesvitný obal, nakoniec len sadnem na ich vlnu a zahrám na city "Vám by tiež asi nebolo príjemné, keby prídete do obchodu, chcete si kúpiť trenky a všetky vyzerajú takto - poodliepané, pootvárané obaly, pokrkvané kusy vnútri, či?" Zdá sa, že som vyhrala. Prichádzam však o hodinu na miesto činu a zo zeme na mňa vyčítavo kukajú pootvárané, niektoré aj roztrhané obaly, povyťahované kusy a tak ďalej. Tak dik teda. Ľuďom, ktorí toto robia, by som za trest zošila ruky dokopy a zavrela ich do miestnosti otapetovanej trenkami a púšťala im dookola toto. 

To by aj stačilo pre dnešok, vidíme sa onedlho, snáď nie opäť vo fialovo-čiernej kombinácii. :-D

Šumienky príhody a skúsenosti: pokladňa

     Manažér nemanažér, keď pracuješ v priestore, v ktorom sa nachádza pokladňa a platbychtiví (teda väčšina z nich) zákazníci, tak sa jednoducho blokovaniu nevyhneš. Obzvlášť uspokojivá je táto činnosť v momentoch, kedy si po osviežujúcich 3 hodinách spánku (lebo skrátka ešte jeden diel si MUSÍM pozrieť – opakuj po každom) lepíš páskou viečka na obočie a naivne si myslíš, že ráno predsa nechodí nikto normálny nakupovať oblečko. A presne v tom je pes zakopaný, v tom záludnom slovku normálny. Pretože oni tam sú – striehnu za zavretou bránou, jedným okom zameriavajú svoju obeť, ktorá sa nič netušiac blíži bránu otvoriť a druhým si dohadujú poradie, v ktorom zaútočia. Ich plán je veľmi jednoduchý a efektívny a pozostáva z nasledujúcich krokov:

1. Brána sa otvára! - To je signál pre prvého bojovníka za práva zákazníkov, aby sa hodil o zem a nebojácne sa preplazil na územie nepriateľa na prieskum, ktorý započne otázkou “A už môžeme dnu? Máte otvorené?” V mysli sa mi mihne prízrak gilotíny, ale zapudím ho odpoveďou “Samozrejme, nech sa páči.”

2. Brána je otvorená!” - Prvý bojovník sa odplazí, ale nastupuje druhý a rovno spúšťa guľometnú paľbu v podobe otázok “Toto tu máte prosím vás? A prečo nie? Však na nete to máte! A kde to majú, to mi viete pozrieť? Vypredané? Ako to myslíte, vypredané? To je ako možné?” Znovu mi do mysle vstupuje neodbytná myšlienka bráno/gilotíny. Tlak začína pomaly dvíhať kotvy z bezpečného prístavu.
   
   

3. ÚTOK! - Zvyšok osadenstva sa medzitým zhromaždí na pokladni, pričom každý z nich má svoju vlastnú strategickú úlohu. Všetci však nasledujú jeden príkaz “ZAZERAŤ!” Tlak 130. Pridruženými podúlohami sú nervózne podupkávanie, hlasné povzdychy, telefonovanie “sorry, nestíham, predavačke to zas trvá a to tu nikto nie je”, klopkanie nechtami po pulte a podobne. Ako prvá vždy začína reklamácia a tá nesmie mať iné riešenie ako okamžité vrátenie hotovosti, hoci v pokladni máte len základný vklad. To je z pohľadu mnohých zákazníkov extrémne neprofesionálne a absolútny nonsens nemať v pokladni peniaze, toto musíme na jojku nahlásiť, nech tu narobia poriadky, nikdy sem už neprídeme a prídete o tržbu! Tlak 150.

Druhý v poradí je človek, ktorý si kúpi tričko za 4,99, bohužiaľ chudák nič iné nemá, len 100e. Karta? Čo je to karta? Prečo mi nemáte vydať? Prečo nemáte peniaze? To si hovoríte obchod? Šak dole je banka, choďte si rozmeniť alebo požičať, ja počkám. Rozmýšľam, či má zmysel mu aspoň zbežne vysvetliť systém práce s hotovosťou na predajni, ale vzdávam to, bohužiaľ mi po rozume behajú samé vulgarizmy. Tlak 160.

Ďalší sa tvári ako veselá záchrana, snaží sa vtipkovať, zrazu však zistí, že ešte niečo zabudol, tak len na sekundu odbehne. Zo sekundy sa stáva minúta a pri pohľade na zvyšok zgerby pred pokladňou sa čakanie natiahne na pol dňa. Týpek konečne dorazí,  potom však zistí, že nemá vlastne kartu ani dostatok hotovosti. Tak rušíme nákup (čo vďaka RFID systému nie je tak jednoduchá vec, ako sa zdá) aaaaaale "viete čo, aspoň toto zoberiem, nech som tu neni len tak nadarmo." Nesmelo nablokujem položku a vzápätí prichádza porážka. "A viete čo? Zastavím sa poobede, môžete mi to odložiť?" "Prepáčte, ale sú to veci z výpredaja, tie nemáme dovolené odkladať." Po menšom handrkovaní mi týpek pridelí zopár prívlastkov, viaceré začínajúce na je a končiace na bnutá a môj tlak si zvesela stúpa na hodnotu 180. Zároveň sa mi v zornom poli začínajú objavovať malé, poletujúce svetielka. 

Na scénu nastupuje vymódená pani, ktorú snažne prosím o nejaké drobné, ktoré jej počujem cinkať v peňaženke, keď vyťahuje - áno hádate správne - 100e bankovku! Dočkám sa však len úsečných odpovedí - "to sú len centy, na karte nič nemám. Tak teda začnem zratúvať 10 a 20 centovky, aby som jej nazbierala na výdavok a porazenecky šveholím čosi o objednávaní mincí a o platbách veľkými bankovkami (toto mi inak viete niekto objasniť, prečo toľko ľudí rôzneho typu platí výhradne 50 a 100e bankovkami a iné nič v peňaženke nemajú? Ja sama napríklad hotovosť používam absolútne minimálne, tak tomu akosi nerozumiem), usilovne robím kôpky, počúvam jej litánie - "však ste obchod a predávate veci, ako je možné, že nemáte peniaze na vydávanie? Viete predsa, že to musíte robiť! You don´t saaaaaaaay! A viete, čo sa stane, keď máte výdavok naskladaný v úhľadných kôpkach a tovar je pohodlne zbalený v taške a čaká len na dramatický odchod? "Tak zaplatím kartou." Pričom pani samozrejme nemá ani potuchy o tom, že keď je blok už na svete, nedá sa len tak zmeniť platba, lebo ona povedala. Dramatický odchod pripomína hurikán, svetielka naberajú na intenzite, počujem zvuky mora. Tlak 200.

A to najlepšie prichádza na záver. Príde pani s objednávkou z eshopu, že ju chce vrátiť. Vravím si easy peasy, naťukám, zopakujem firemnú formulku, že peniaze jej prídu naspäť na účet a zničohonič dostanem po hlave “Ale ja nemám účet. Tak si prosím hotovosť.” Mysľou mi prebehne “aha super, už nevidím tie svetielka! Ok to bude asi preto, že mám oči na zemi.” Tlak žiadny, kóma.

 Stačia takéto tri jednoduché kroky a zaručene zložíte aj skúsenejšieho predajcu. No dobre klamem, stačí trochu praxe, sem tam pohár (dobre zase klamem) vína a na otázku “Prečo nemáte papierové tašky?” s upretým pohľadom odpoviete “Ťažko sa nimi dusia zákazníci.” A sledujete paniku v očiach. ;)

Ako (ne)postupovať pri záchvatoch jesennej depresie

     Pred pár dňami odštartoval posledný jesenný mesiac, ktorý je zároveň aj predposledným mesiacom roka a ľudská myseľ začína bilancovať. Rozmýšľame nad prežitým rokom, naivne si myslíme, že od nového bude všetko inak a tak sa nám nejak do myšlienok vplíži takzvaná jesenná melanchólia, alebo teda zrozumiteľnejšie - jesenná depresia. To všetko za predpokladu, že nie ste aktívnym optimizmom infikovaná osoba, ktorá žije svoj život naplno od rána do noci. Jesennodepresívni ľudia zvyknú byť na pohľad unavení a bez nálady, neprejavujú záujem o svoje okolie, môžu pôsobiť až smutne a zúfalo. Znie to ako klasická depresia, však? Alebo ako bežný pracovný deň. Jesenná depka má však našťastie kratšie trvanie, aj keď sa môže zdať, že trvá nekonečne dlho (zase mi to pripomína pracovný deň, aká čudná náhoda). Nie však o rozdieloch som chcela - poďme sa naučiť, ako ju poraziť.

     1. Svetlo! Ak sa chcete vyhnúť prílišnej únave, tak sa vystavte svetlu. Na výber máte množstvo variácií - mdlé svetlo v uzavretých priestoroch vášho pracovného prostredia bez okien, lampy a lampičky vo vašom príbytku, baterka v telefóne, slnko. S tým posledným môže nastať kus problém, keď chodíte do práce aj z práce za tmy a keby tam máte okno, tak pravdepodobne skôr vyskočíte akoby ste mali nasávať slnečné lúče plnými dúškami. Vlastne za to by vás zrejme aj sám šéf postrčil, či? Existuje aj terapia svetlom, pokiaľ máte nejaký groš navyše, ktorý môžete bez výčitiek utratiť. Takže nebojte sa svetla, svetielka, potešíte aj planétu aj stredoslovenskú energetiku. A samozrejme, žiadne zatiahnuté žalúzie, aby sused oproti nemusel zbytočne vyhadzovať ďalekohľad. 

  

     2. Energia! Ďalšou dobre mienenou radou je "dobiť sa energiou". Alebo "dobiť sa s energiou"? The choice is yours. Spôsobov je taktiež viacero, mne ktovie prečo vždy napadne defibrilátor. Ale to asi až na konečnej ceste. Dovtedy sa môžete pokúšať napríklad zaviesť pohybové aktivity do svojho života - ako aj ja, keď som si povedala, že miesto výťahu budem schody používať. Po 8 hodinách strávených behaním po predajni som tak pod tými schodmi premýšľala, či nezmením slovo schody za eskalátor. Nakoniec som však vybehla hore, nevšimla si dvere, od ktorých mám kľúč a s hviezdičkami pred očami sa vytrepala na 8me poschodie. Namiesto pôvodne plánovaného štvrtého. Trauma zapustila korene hlboko a výťah it is. Ostatní odvážni môžete napríklad skúsiť beh, fitko a podobné srandy vedúce k trvalej invalidite. Okrem pohybových aktivít vedia energiu dobiť vraj aj bylinky, či ich vypijete, zapálite alebo si nimi potriete nejaké časti tela je takisto na vašich preferenciách. Týmto nechcem nikoho navádzať na škaredé a zlé chodníčky drogovej závislosti, mám na mysli čaje, vonné sviečky či rôzne krémy, sprcháče a podobné hovadiny, čo vás majú "zenergizovať" (existuje toto slovo vôbec?) hneď od rána bieleho. Alebo teda vlastne tmavého. Podľa toho, kedy máte budík. Energiu vraj dobíjajú aj ľudia, ale s tým vám neporadím, mne ju vždy zoberú, i keď sa zvyknem čudovať, lebo zvyčajne žiadnu nemám. Ak však máte nablízku niekoho, kto vám tú svoju ochotne poskytne, neváhajte a vycucajte ho ako správny energetický upír. Budete si vďační. Druhá strana sa vám zrejme začne vyhýbať, ale vy ste nabití, takže všetko v cajku, nie?

     3. Plánovanie! Najlepšie je plánovať deň vopred a najlepšie čo najpodrobnejšie. Pretože keď vás prepadne pocit smútku či beznádeje, čo už len môže zahnať chmáry lepšie ako plán dňa? Môžete si ho napríklad prečítať, zmeniť v ňom nejaké položky, pridať ich či odstrániť, najideálnejšie je kukať naň  a hovoriť si "aaa do **** (použi obľúbený výraz), nestihla som o 13ej zachrániť planétu pred nájazdmi krvilačných osemrožcov/naobedovať sa/dať si šlofíka v práci na wcku a podobne. Dôležité je zahrnúť si do plánu dňa aktivity ako práca, práca, práca, trochu jedla, trochu spánku, počkať, šak ešte na záchode som dnes nebola, ešte jeden diel a pôjdem spať, ahaaa čokoláda, to už je 1.00 ráno? Srandujem, takéto veci sa mi nestávajú. Takže pekne budík, sprcha, raňajky (nie, káva a cigareta nie sú raňajky), práca a jej vlastný plán dňa - únava, stres, panika, depresia, nervy, už môžem ísť na pauzu/domov?...shit to mi mačka prebehla po klávesnici. Myslela som rozdelenie priorít a postupné vypracovanie úloh, catch up s kolegami, úsmev sem, úsmev tam, motivačné reči typu "môžem jebať" a "je mi to jedno, nech ma aj vyhodia" je potrebné nahradiť pozitívnym prístupom a nešetriť chválami. Kolegovia sa budú cítiť čudne, ale aby neboli za necitlivé hovädá, začnú chváliť aj oni vás, nevadí, že nebudú mať za čo. Win win situácia nie? Všetci sa cítime dobre a to je predsa dôležité.

     4. Spánok! Spánok je veľmi obľúbená činnosť mnohých z nás, predsa však naň nemáme toľko času, koľko by sme chceli. Je však extrémne dôležitý, bez neho upadajú naše kognitívne funkcie, chradne telo aj duša a okrem mikrospánkov počas dňa ste ľahký cieľ pre chronickú depresiu. Preto je potrebné nastaviť si pravidelný režim, tak dosiahneme najlepšie výsledky. Odmerať 8 hodín spánku a nastaviť budík. Ak vstávate o šiestej ráno, tak hajde spať o desiatej večer. Nechce sa vám? Cítite sa ako dôchodca? Nevadí, na druhý deň si poďakujete. Alebo ani nie, keď sa zobudíte o polnoci vyspatí a do štvrtej ráno vypliešťate oči na strop a o šiestej popri zvonení budíka máte dojem, že vás niekto ťahá hákom cez vrstvu betónu. Skúšate teda knihu, ale tá je tak zaujímavá, že jednou rukou vypnete prvý budík a pri druhom si poviete "hupsik". Seriál či film, detto. Nudný seriál či film? Áno uspí, pokračujete však systémom "načo spať uprostred noci, keď môžem zaspať chvíľu pred budíkom". Ako z tohto bludného kruhu vystúpiť? Pokiaľ máte nerovnomerný pracovný čas, nijako. Alebo hej? Pokojne mi posuňte tipy, tu som zrejme v slepej uličke. 

     5. Spoločnosť! Ak máte to šťastie a máte kamarátov, ktorí s vami radi trávia čas, tak smelo do toho. Pokiaľ nemáte, môžete si nejakých vytvoriť, postaviť, zohnať cez nejakú appku či online závisláčinu. Alebo to možno nie je dobrý nápad. Reálni ľudia vo vašej blízkosti sú vraj vhodnejší. Takže ak patríte k introvertne založeným jedincom, ktorí majú s ľudskou interakciou veľké problémy, najlepšie by bolo asi tváriť sa, že introvert nie ste a tak si zohnať kamarátov. To sa najlepšie robí v spoločnosti alkoholu. No počkať, to je asi zase zlý príklad. Drogy? Nie, to asi tiež nebude ono. Terapia? Vykračovanie z komfortnej zóny? Veriť si? Motivovať sa voľne dostupnými citátmi ako "You matter", "Never give up", "You can´t have a rainbow without a rain, storm, whatever"? Vyskúšajte a dajte mi vedieť, ako to dopadlo, moje pokusy sú stále na hypotetickej úrovni.

     Summa sumárum - jesennú depresiu dokážete poraziť! Jedine, že by ste si hovorili "to nedám". Takže sa pustíme pozitívnym chodníčkom, budeme nosiť na hlave čelovku, aby sme neostali v tme, vo vrecku defibrilátor, keď nás opustí energia, do hlavy si nainštalujeme google plánovač, aby sme vedeli, čo a kedy presne máme robiť, nebudeme sa vyhýbať spánku (ani mikrospánku na pracovisku) a zoženieme si kamarátov, ktorí budú mať vždy poruke nejaký dôležitý motivačný citát. Seems legit.

     Takže veľa šťastia pri boji s (nielen) jesennou depresiou, reklamácie neprijímam! ;)

Denník cestujúceho

     Alloha po dlhom čase! Viete mi niekto poradiť, ako sa píše úvod? Nejak sa mi to podarilo zabudnúť. Takže srať naň, idem rovno ďalej.

     Dnešný (ne)organizovaný zhluk písmen venujem istej veľmi obľúbenej spoločnosti, ktorá sa dlhé roky zodpovedne a empaticky zaoberá prepravou cestujúcich po koľajniciach. Konkrétne si vyberám jeden deň, ktorý krásne zapadá do kategórie "Toto sa mne nemôže stať." Ale môže. A stane.

     Moje ráno toho dňa začalo tak klasicky, vypla som sedem budíkov a vstala iba o hodinu neskôr, ako som plánovala. Ale v pohode stíham všetko. Okrem raňajok teda. A stihla som aj jednu dôležitú vec, ktorú mi mama prízvukovala celý predošlý deň a nezabudla ani ráno zavolať a pripomenúť. "Nezabudni si zobrať tie vajca!" Argument, že vajíčka sa dajú kúpiť aj v obchode a nemusím ich trepať vlakom 2 hodiny, neprešiel. "Sú to domáce! Zober si ich!" Tak som kapitulovala. A miesto raňajok som sa pokúšala prísť na to, ako v bezpečí prepraviť taký krehký náklad.

     Tak som zbalená vyrazila na svoju cestu. Počko krásne bez mráčika, autobus trielil bez prekážok do Žiliny, kde už na mňa čakal pristavený rýchlik. Poskladaný prevažne z takých tých nových vozňov, dvojsedačkových. Mám ich rada, keďže miesto 3 alebo 5 ľudí si k tebe môže sadnúť iba jeden tvor. A pozor pozor - funguje tam klíma!
     Odchod vlaku plánovaný na 12 20 sa podaril načas. Hmm, podozrivé. Rýchlo som však chmáry zahnala, však aj vlak môže mať dobrý deň a nemusí chcieť na seba ťahať pozornosť horením alebo meškaním alebo neviem akými zábavkami podporujúcimi meme tvorbu.
     Stanica Považská Bystrica však zamiešala karty veľmi ráznym a zručným spôsobom - ohlásené meškanie 50 minút. Chvíľu som hľadala oči na temene a zvažovala, či idem na pivo do staničnej či ostanem dnu, keby sa náááhodou vlak pohne skôr a bezo mňa. Paranoja zavelila seď!, ale dlho som si aj tak neposedela. Vlak odrieknutý. Ja aj moje vajíčka sme sa na seba pozreli, zasmiali a šli sa potiť na slnko pred stanicu, kde nás mali nabrať náhradné busy do Púchova, vraj odtiaľ pôjde pokračujúci rýchlik. To bolo tak 12.55.

    Autobusy boli sľúbené do hodiny. Keď prišiel prvý, nastala podobná situácia ako keď hodíte kúsok mäsa do akvarka s piraňami. Ja som zatiaľ v duchu plánovala vajíčkam pohreb. Bolo mi jasné, že dnešné peripetie neprežijú. Zároveň som si gratulovala k nedostatku pevnej vôle. Vajíčka mohli dôstojne dožiť svoj život na panvici či v hrnci, ale so mnou ich čaká akurát tak upučenie na smrť. Keby som ich aspoň niekomu mohla do hlavy pohádzať. RIP(ieces).

     Druhý autobus dorazil cca 14.20 - všetky pirane sa napratali do toho prvého, takže tu sme sa my disciplinovaní pekne pousádzali a mohli vyraziť. Jediná zastávka sa konala v obci Nimnica, kde som sa opäť raz začudovala, prečo si stále myslím, že sa to nachádza niekde na východe. Vystúpil jeden kus osoby, čo sprevádzala zaujímavá reakcia cestujúcich, ktorí začali zvŕtať hlavy inkriminovaným smerom a takmer som ich počula híkať "Aha, človek! A vystúpil! Ako je to možné?" Som čakala, že si ho začnú fotiť.  Asi moc teplo alebo čo.

     Už sa mi nechce písať, tak zvyšok skrátim - rýchlik na nás čakal na nástupišti, kde sa ešte cca 20 minút nevedel rozhodnúť, či sa mu vlastne chce tie blchy voziť či nie, aj tak sme zlí a vkuse na vlaky nadávame. Nakoniec si povedal, že sa aj tak rád premáva po koľajniciach, tak sme sa 15 08 pohli. Nastal ďalší wtf moment, ľudia začali tlieskať. Keď sa nad tým tak zamyslím, vlastne každý vlak si zaslúži potlesk aj za odchod aj za príchod. Akurát ja nemám odvahu tak nahlas zo seba robiť debila, tak to nechám na šikovnejších.
     A na záver malá rada do budúcna - vajíčka patria do chladničky a nie do vlaku. Keby náhodou ste šibnutí ako ja.

     Bye bye snáď čoskoro!

Doprava aj doľava

     Dnešným príspevkom som sa rozhodla prejaviť nehynúcu úctu veľmi zásadným osobnostiam bratislavskej premávky - vodičom mhd. A myslím to vážne, na ich mieste by som po mesiaci skončila v kazajke bezmocne okrikujúc tapacírovanú stenu. Popravde k tomu nemám ďaleko ani ako pravidelný zasierač miesta prioritne určeného pre milostivé rite nevládnych dôchodcov, ktorí sa pri nástupe do vozidla neštítia použiť svoje zbrane - barly, kufre, nákupné tašky a podobne. Koho vraždeným pohľadom ešte žiadna priestorovo výrazná babka nevyhnala zo sedačky, nech hodí nákupným vozíkom z Kauflandu.
     Po vysokoškolskom debakli som ukotvila na pozícii otroka v istej nemenovanej spoločnosti a okrem množstva výhod (napríklad zničené nervy...och pardon, zamestnanecké poukážky som chcela napísať) si párkrát do týždňa užívam ranné zápchy. Dopravné, nie črevné. I keď pocitovo je to asi rovnaké. Zvyčajne moja cesta prebieha takto:
- bežím na vlak
- vlak mešká
- bežím na mhd
- mhd ujde spred nosa a druhá mešká
- pri nástupe dostanem barlou po kolene a kolieskami po nohe
- počas cesty autobus 85x zastane v kolóne a ak nebodaj prší alebo sneží, stojíme aj polhodinu
- občas sa semafor na priecestí z trucu rozhodne svietiť iba na červeno
- stáva sa aj, že elekrička sa rozhodne v strede štvorprúdovky zastať a zablokovať dopravu
- šofér sa rozhodne vybúriť si hormóny a jazdí tak, že už si vidím zuby na podlahe o 5 metrov ďalej a ľudia sa kývajú ako ja v piatok v noci, keď to preženiem s pivami (ale inak nepijem)
- iný šofér ide zase tak pomaly, že ma veľmi doterne zožiera pocit, že autobus melie z posledného a budem musieť peši
- pri výstupe musím loziť cez kufre a tašky a dúfať, že z autobusu nevypadnem nosom na chodník

     Keď už cítim, ako sa ma zmocňuje podráždenie, začnem premýšľať nad tým, ako to asi vnímajú práve šoféri. Či im to je už jedno alebo majú chuť vytrhnúť volant a vyvraždiť polku nevinných pasažierov. Ja osobne ako pasívny účastník premávky takými chúťkami disponujem. Paradoxné však je, že keď vidím, ako sa niekto nahlas do telefónu rozčuľuje "Zase budem meškať, lebo šofér je cocot," tak sa v duchu smejem. Asi by som mala začať premýšľať nad rekreačným pobytom v zariadeniach, kde na raňajky ponúkajú švédske stoly z pochutín ako Xanax či Lexaurin.

     Jeden by si aj myslel, že šiesty rok na západe už bude mhd pre mňa malina, ale ja som asi extrémne neadaptívny typ a stále ma dokáže rozčúliť taká banalita, akou je doprava. Musím na tom jednoznačne zapracovať. Ak máte návrhy, ozvite sa! Ale o vodičáku ani slovo prosím, aj bezo mňa je na cestách nehôd dosť.

   

Dvojnožci pritvrdzujú

     Od posledného príspevku ubehlo toľko času, až by sa mohlo zdať, že som to zavesila na klinec. To je však mylný predpoklad, iba som lenivá. A v podstate ani nemám o čom písať, lebo väčšinu času trávim v robote. Dobre klamem, ale na niečo sa vyhovoriť musím, nie? Pokračovať budem tam, kde som minule skončila - predostriem vám nové zážitky z mojej milovanej práce, ktorej kraľujú moje obľúbené postavy - dvojnožci!

     Ani neviem čím začať, už mám pár stránok v novom ružovom zošítku zapísaných - a áno hádate správne, na obale má mačičky a mám taký pocit, že vždy, keď tam zapíšem nejakú novotku spoza pokladne, tie mačky si dajú facepalm aj za mňa. Teda za mňa nie, minule som si dala taký, až ma čelo zaštípalo. A to zákazník ani nestihol odísť. 

     

     Poďme radšej zvesela, nech sa nerozčúlim aj počas voľna. Napríklad jedna slečna mi minule privodila taký milý záchvat smiechu, že sa ľudia pri mojej pokladni len nesmelo obzerali, či sa náhodou nesmejem na nich. Inkriminovaná situácia zahŕňala moju kolegyňu a slečnu, na ktorú mi nesedí iný opis ako "typická blondína". Nechcem vyznieť ako hejter, ale...Vlastne na to je už neskoro a je mi to jedno. :D

Blondína: "Dobrý deň, chcela by som reklamovať objednávku z internetu."

Kolegyňa (nešípiac žiadnu šarapatu, dala sa do vyťahovania kusu oblečenia z tašky, hľadajúc vadu): "A aké je poškodenie?"

Blondína: "Je mi to veľké."

Kolegyňa sa ovládla ako profesionálka. Ja nie. Najprv mi vybehli len zuby, neskôr aj slzy a musela som si čupnúť za pokladňu, aby nebolo vidno moje divoké grimasy, ktorými som sa snažila zadržiavať hlasný rehot. Nasledujúcu hodinu som strávila uškieraním sa za pokladňou. Sprevádzali to však aj náhodné úniky zvukových prejavov smiechu, čo sa u zákazníkov nestretlo s pochopením, iba s podozrením, prípadne sa nenápadne pozerali na odraz v telefóne, či stále vyzerajú tak, ako sa rozhodli vyjsť z domu. 

     Apropo, reklamácie. U nás máme také pravidlo, že tovar sa nedá vrátiť, iba vymeniť. Väčšina zákazníkov sa samozrejme začne hádať a oháňať obchodným zákonníkom, iní sú vynaliezavejší a veľmi múdro sa aj rozhodnú so svojimi nápadmi podeliť - "Keď rozpáram vrecko, môžem prísť s reklamáciou a vrátite mi peniaze?" Dobre moja a ja ti to uznám, keď teraz vidím, že tovar je v poriadku. 

     

     Čo však na dvojnožcov pôsobí ako hovno na muchu je ZĽAVA!!!! Stačí sa len prerieknuť, že vieme na poškodený tovar dať menšiu zľavu a už to ide.

"Keď odtrhnem gombík, dostanem tú zľavu?" 

"Aha aké sú zaprášené tie topánky, buď mi dáte zľavu alebo ich nekúpim."

"Keď to vezmem aj poškodené so zľavou, môžem to potom vymeniť, ak to nebude dobré?" (Nie, to bohužiaľ nie je možné - sfučala sa a nechala mi to na pokladni)

Samostatnou kapitolou sú Black Friday zľavy, už som si naozaj myslela, že buď ja prídem o nervy alebo niekto o hlavu. 

Začnem blokovať, hlásim sumu. 

"Na to nie je zľava?"

"Nie, tam na tých stojančekoch máte presne vypísané, na ktoré produkty sa dnešná zľava vzťahuje."

"Aha, tak to nechcem." / "A môžem to aj nebrať?"/ "Tak to si potom nechajte."

Vo výklade obrovská nálepka, po celom obchode stojančeky s objasnením na čo je zľava, potom som sa už nasrala a capla som stojan aj na pokladňu, ale:

"Zľavy máte na všetko?" / "Zobrala som si to z vešiakov, kde bolo napísané zľava, prečo mám plnú cenu?" 

NO LEBO KRISTA BOHA JE TAM NAPÍSANÉ, ŽE DNES SÚ ZĽAVY LEN NA VYBRANÉ PRODUKTY A MÁŠ ICH TAM VYPÍSANÉ! VYBER SI HLAVU Z RITI A NAUČ SA ČÍTAŤ TY NEDONOSENÁ ONDATRA!

Krásna predstava....Miesto toho som však len trpezlivo objasňovala, prečo sme ich ako obchod tak škaredo zradili, že nemáme 250% zľavy na všetko, aj na naše obličky. 

     Fú ale som sa zase nasrala. Našťastie na takéto situácie existuje niečo, čo ju vie dať razom do poriadku (pivo už mám) - ten krásny pocit, keď sa hádam so zákazníkom o svojej pravde a on mi povie, že mám zavolať vedúcu. Ja sa len uškrniem a zahlásim "Stojí rovno pred vami." Druhá verzia spočíva v tom, že veľmi neuspokojivo zákazníkovi odpoviem na jeho dementný, pardon - dôležitý dotaz, on/a sa vyberie hľadať svoju pravdu za inou kolegyňou, ktorá ju/ho však odkáže na vedúcu. "Aha, tam hneď stojí," a ukáže na mňa. Pozorovať, ako mizne ten sebavedomý úsmev je niečo ako pozorovať západ slnka nad Tatrami, ibaže potešujúcejšie. 

     Takže pre dnešok to balím milé deti, dovidenia nabudúce!

Šumienky príhody a skúsenosti: Strety s dvojnožcami

     Po dlhšom čase sa konečne dostávam k písaniu. Okrem lenivosti a Guild Wars 2 mi v tom bránila aj nová práca, ktorá mi žerie poriadne veľa času. Ako študent som o tomto mala pekne skreslenú predstavu, teraz už viem. A teším sa na ďalších 40 rokov. 

     To, že ľuďom hraboce, všetci dobre vieme, napriek tomu som sa znovu  rozhodla priliať trošku benzínu do ohňa a predostrieť vám moje takmer každodenné peripetie, v ktorých hlavnú úlohu zohrávajú dvojnožci, druh bratislavskí (prevažne). Pri tomto mi nedá nezamyslieť sa, ako je možné, že zase pracujem s ľuďmi, keď ich neobľubujem a mávam rôzne problémy, keď okolo nich čo len prejdem a o priamych stretoch s nimi ani nehovorím. Nuž, život je zjavne jeden veľký paradox, iná výhovorka mi nechce napadnúť. Od článku nečakajte žiadny hejt, už trochu dospievam, tak sa snažím zameriavať na pozitívnejšie ladené veci (resp. všetko obraciam na vtip), prípadne mi iné neostáva, len kamenná tvár a zadržanie rúk, aby si nedali štvoritý facepalm. 

     Najčerstvejšie sa mi vybavuje zážitok s trojčlennou skupinkou, z ktorých mi zrejme nižšie postavená osôbka hodila na pult ponožky a presne 3 eurá. Po nablokovaní som hlásila 0,99e, hoci na daných ponožkách bolo 2,99e. Po oznámení výsledku úspešnejšieho ako v predpokladanom prípade na mňa vedúca skupinky zazrela a nahlas a nahnevane vyhlásila "To tam mohli mať aspoň napísané!" Z ohromenia ma vytrhol až smiech kolegyne a ďalšej zákazníčky ("Si im im to mala naúčtovať teda za plnú sumu"). 

    Opačný prípad nastáva, keď cenovka hlási menej ako to reálne stojí - hoci na to máme dávať pozor, holt stane sa. A často sa stáva najmä to, že sa zákazníci ofučia ako taký štvorzubec, teatrálne schmatnú svoje ctené peniažky a plávajú preč. 

    Keď už sme pri tých peniazoch - v nasledovnom prípade hviezdi strýko Držgroš alebo teda skôr dedko Držgroš:

Ja: "Aj tašku si prosíte?" 

Dedko: "Nie." 

Po 3 sekundách:

Dedko: "A platí sa za ňu?"

Ja: "Nie."

Dedko: "Tak si vezmem." (Žiadne prosím, šaaaak načo.)

Ja: (rýchlo zabalím tovar do tašky) "Nech sa páči."

Dedko: "A to akože väčšiu nemáte?"

Ja: (WTF?)

Nezmohla som sa na odpoveď, iba v hlave mi krúžilo "A vreco veľkosti šapitó nechceš kvôli tým 2 tričkám?"

     Pri pokladni sa však toho deje viac, než len prachobyčajné naťahovačky ohľadom cien. Hádajte, koho si ľudia vyberú ako toho, kto im odpovie na všetky otázky, najmä ak sa po predajni ťahá rad zaplateniachtivých ľudí? Áno, pokladníka. Občas si takí ľudia dajú záležať a myslia si, že narobia menej škody, keď sa tiež postavia do rady a ukážu mi kus oblečenia, ktorý im mám ísť nájsť, lebo "hahahihi ja som asi slepá." To, že na nich smrť číha nielen v mojich očiach, si nonšalantne nevšímajú a snažia sa charizmaticky "ospravedlniť" svoje konanie neustálym bľabotaním. Beda mi, ak ich odmietnem. "Už sem viac neprídem!" Och nie, predajňa skrachuje kvôli tomu! Neopúšťajte nás! Prečo nepoprosia iného kolegu, ostáva záhadou.

     Jedna pani tento druh správania dotiahla do dokonalosti - pekne som ju poprosila, aby si našla žiadané topánky alebo iného kolegu sama, lebo pri pokladni mám šóru až na Aljašku. Vyzerala trošku napajedene, ale onedlho som ju zazrela v rade aj s ulovenými topánkami, tak som myslela, že je všetko ól rajt. Nebolo. Na topánkach nebola visačka ani iný kód, aby som ich mohla nablokovať.

Ja: "Iné takéto topánky s visačkou tam neboli, prosím vás?"

Pani P. "Áno, boli."

Ja: "A mohli by ste mi ich prosím doniesť? Mám tu kopec ľudí a nechcem zdržiavať hľadaním."

Pani P.: "Aj ja som musela hľadať, môžete aj vy."

Ja v duchu "Avada Kedavra!"

Pani P.: "A viete čo, tu sú špinavé, vezmem si len tú kabelku. Ach alebo viete čo..."

Zazrela na mňa ako na byvolí výkal uprostred chodníka a odišla. 

Ja v duchu: "Prosíííím nezačni hystericky ziapať."

     

     Aby to nevyzeralo, že som v práci konštatne nasratá, občas ma ľudia vedia aj pobaviť. Hlavne keď si myslia, že oni majú pravdu, čo ja ako zamestnanec o tom môžem vedieť. 

Zákazníčka: "Prosím vás tie sukne z výkladu máte kde?"

Ja: (zavediem ju k príslušným sukniam)

Z.: "Áno, viem, že sú tu, ale ja by som chcela v tej farbe, čo tam máte."

Ja: "Toto sú presne tie sukne aj farba ako vo výklade."

Z.: "Nie, toto je úplne iná." 

Ja: (trvám na svojom a objasňujem jej rozdiel medzi svetlami vo výklade a v predajni)

Z. "Radšej si objednám z internetu."

Ja: (smejem sa) "Som zvedavá, ako sa zatváriš, keď ti príde táto sukňa."

     Smiech ma neprešiel, ani keď za mnou trikrát prišla zákazníčka s otázkou, či jej môžem pozrieť daný kus oblečenia v systéme. Nepomohlo, ani keď som jej ukázala, že tovar nejde načítať a trpezlivo vysvetlila, prečo to tak je. Keď sa ku mne blížila znovu, ušla som na záchod. 

     Iní zákazníci si zase mysleli, že im môžem vymeniť topánky č. 29 za topánky č. 31 aj bez papierov - "Však to je jedno, či máte na predajni 29 alebo 31, nie?" Úsmev sa mi natiahol až na temeno, ako som sa snažila nerehotať a vysvetliť im, že to jedno teda nie je. Fuck logic. :D

    No dobre, na dnes by aj stačilo, nové kiksy poctivo zapisujem, takže doskakavenia nabudúce.! ;)

     

Letná cestovateľská horúčka

     Uvedomujem si, že názov dnešného príspevku vo vás môže vyvolať obrazy, ktoré sa v lete preháňajú všetkými sociálnymi sieťami - ruka hore, priehrada, pláž, more, ale nebude to tak. Celým príspevkom sa bude lenivo prevaľovať lepkavá tekutina s jednoduchým názvom - p -

- ot! Pot!

     Hrozivý význam tohto letného produktu nabral katastrofické rozmery po tom, čo som sa rozhodla svoju chudobnú študentskú prdel presťahovať na západ našej prekrásnej krajiny, ktorý sa hrdo pýši rovinatými pláňami, poväčšine rozkopanými cestami (aahh pardon - oprave podliehajúcimi cestami) a množstvom budov, ktoré sa k sebe hodia ako kapitán Danko a vyznamenanie zo slovenčiny. Natíska sa otázka, prečo teda nejdem nazad domov? Lebo. By som nemala o čom písať. :D

     Že z roka na rok postupne celosvetovo stúpajú teploty, sme si všimli asi všetci, teda okrem tej americkej oranžovej hlavy a jeho voličov. Najhoršie to pociťujem práve v našom neopakovateľnom hlavnom meste, kde s každým stupňom ubúda dýchateľný vzduch a pribúda mokrých ľudí. Keď udrú teploty nad 30 stupňov, tak moja cesta do práce vyzerá nasledovne:
Ráno: *budím sa spotená pod perinou, lebo patrím k tým tvorom, čo nedokážu opustiť svoju perinu ani v lete, následne zažmúrim okom na odostreté okno, kde sa na mňa usmieva modrá obloha*
"Ach do kravy, zas bude hic..." a s povzdychom skrývam hlavu pod vankúš.

     V tom momente sa mi hlava rozbzučí filozofickými úvahami ako "Oplatí sa mi ísť do sprchy vôbec? Chce sa mi vlastne? Idem vôbec do roboty? Aj tak sa pravdepodobne po ceste buď rozlejem na chodník alebo nedvratne prilepím k sedačke v nejakom dopravnom prostriedku bez klimatizácie."
Podľa výberu dopravného prostriedku, ktorý by ma mal dopraviť do práce, čelím viacerým situáciám:

1. neklimatizované prostriedky
- vojdem dnu a horúci vzduch ma obalí ako latex a vytláča zo mňa vzduch a zmienenú lepkavú tekutinu
- "Čo to cítim? Zhnité ponožky? Je tu niekde bezdomovec? Ach, aha koľko pazúch hore."
- okolo mňa sa ľudia ovievajú, utierajú alebo len smutne hľadia do prázdna a pravdepodobne ako ja rozmýšľajú nad tým, že by chceli byť mág z WoWka, aby si mohli vyčarovať portál na zvolenú destináciu
- pokiaľ si niekto prisadne a náhodou sa nám lepkavé pokožky dotknú, vždy sa na okamih vydesím, či sa ešte niekedy odlepíme a či to bude bolieť tak, ako keď v zime náhodou obliznete železnú tyčku (prisahám, vždy to bolo náhodou)
- pri vystupovaní ma zrazu premkne neblahý pocit, že sa som sa nevedomky vymočila na sedačku alebo som si kvôli teplu nevšimla, že som si sadla do kaluže?
- vonku zahájim kontrolu inkriminovaných kusov oblečenia a podľa výsledku buď nadávam alebo...no, nadávam aj tak. :D

2. klimatizované prostriedky
- strach zo stretu s neklimatizovaným kusom opadá, spokojne si sadám na miesto
- onedlho zisťujem, že ma štípu oči a ťažšie sa mi hýbe prstami
- chcem vystúpiť, ale skrehnuté končatiny neposlúchajú!
- prečo dpč je to zas naplno?
- mrzne mi krv!
- okej, som vonku, pomaly sa vystriem, aby som si nič nezlomila
- necítim slnko, ruky nohy studené ako nanuky
- po pár metroch a nekončiacom hromžení na príliš silnú klímu sa rozpúšťam a zúrivé slnko do mňa znovu zatne svoje ohnivé pazúry a ja sa modlím, aby bol aj ďalší spoj klimatizovaný

     Čo z toho vyplýva? No, nevyhovieš. Každopádne radšej klíma v mínusových teplotách ako 40 v tieni a 85 v autobuse. Našťastie polka leta za nami, už snáď nebudem/e dlho trpieť.

     Do skakavenia!

Šumienky príhody a skúsenosti: Bycigeľ

     Poznámka: Viem, ako sa píše bycigeľ spisovne, ale nechám to takto, aby ste vedeli, že nie som taký krutoprísny grammar nazi, ako zvyčajne pôsobím.
     Na začiatok si definujeme, čo to ten bycigeľ je. Ako poradila Wikipédia, je to dopravný prostriedok poháňaný potom, krvou a slzami. Teda pedálmi som chcela napísať. Má dve kolesá, ktoré obľubujú šnúrky a v podstate čokoľvek, čo sa do nich dá zamotať a vyhodiť statočného jazdca so sedla, aby sa zoznámil so zemou. Konštrukcia bicygľa nestojí za reč, má mnoho podôb a z detstva, keď bol ešte exkluzívnym výdobytkom, si určite všetci pamätáme, ako z rámu bolí riť. Tá však zvykne bolieť aj zo sedla - je jedno, koľko ste za svojho spoločníka na cenganie po chodcoch vyvalili, po pár hodinách v sedle ho budete chcieť zdemolovať a zahodiť do najhlbšieho pekla. Teda aspoň ja som chcela. Ale viete, ako to býva - kamoško si spokojne drichme v pivnici a čaká, kedy sa opäť odhodlám na ďalší riťobôľny zážitok (pun intended).

     Ako teda vyzerajú moje bycigľovacie začiatky (možno aj konce)? Keďže som si dvojkolesového tátoša zadovážila len nedávno a navyše po mnohých rokoch absolútnej nečinnosti v tejto oblasti, je to bieda. Pokračovať budem úryvkami z mojej hlavy.

Tesne pred výletom - "Jupí, peknú trasu máme, pekne je, konečne pre seba niečo urobím!"
Nasadnutie - zadkom prebehne flashback z minulých stretnutí s bycigľom - "Ou shit, však ma drbne! Už teraz mi plače riť. Nejdeme nazad domov?"
Prvé kilometre - *samé nadávky* - "Ach načo som sa to dala, šak leňochody nepatria na bycigeľ! No super už mi hučí v ušiach, búši srdce, oblieva ma pot! Veď ja umieram! Preboha, môžu stehná TAKTO bolieť? Isto si svaly dotrhám! Tak mi treba, mala som ostať doma."
Kopec hore - "Nope, zliezam. Uf šak už ani chodiť neviem. Sadnem si. Ľahnem? Chcem zomrieť."
Kopec dole - *smrť v očiach, vnútorný šialený rev* "Zabijem sa! Pomóc! Brzdi! Okej stojím, idem pešo dole."
Prestávka - "Au moja riť, ako si mám sadnúť a oddýchnuť?? Musíme ísť aj nazad? Nepostavíme si tu dom?"
Okoloidúci cyklisti: "Teraz sa pozrážame a všetci zomrieme. Ako to, že nikto nie je spotený?      Existuje celotelový antiperspirant? Prepána ešte aj táto babka ma predbehla!"

     V takýchto situáciách zasahuje pán bycigeľ - povážlivo zatrasie kolesami a ohne riadítka do neželaného smeru, aby som sa spamätala a prestala otáčať hlavu ako to ľúbezné dievčatko z Exorcistu. Vtedy niekedy sa konečne cesta mení k lepšiemu, už nemám pocit, že cyklistika bola vymyslená ako nenápadne pôsobiaci trest pre leňochov.
     Ten pravý zážitok však nastáva, keď sa znova zoznámim s prehadzovačkami - čo niekedy trvá dlhšie alebo kratšie, v závislosti od toho, čo som predošlý deň robila. You know what I mean. Myseľ sa vyčistí, vietor sviští okolo uší, necítim, ako mi slnko vypaľuje diery do tela, aj ubolené nožičky na chvíľu prestanú hlasno protestovať proti každému ďalšiemu záberu do pedálov. Vnútri si jedno moje ja nadšene potriasa paprčkou s mojím druhým ja - "HA! Porazili sme lenivosť konečne!" Z kúta mysle sa však potichu škodoradostne ozve "Kdeže dievčence, na to ste ešte nedorástli. Len čo doma ľahne na gauč, v mihu vás zožeriem a na bajk už nikdy nepôjdete!" *muahahahahahaha*

     To bol zlovestný smiech, keby ste chceli vedieť. Vďaka spomienkovému optimizmu o pár dní vyťahujem tátoša na svetlo sveta opäť a kolobeh nadávok a radosti sa opakuje. Ako prvú stisne ritku, keď jej pred očami prebehne spomínaný flashback, no vtedy už nie je cesty späť...
     Tak mi držte palce, až sa na to nevykašlem ako na...noo na všetko. :D

Kráľovná prokrastinácie vs. spôsoby, ako sa tej pliagy zbaviť

Tou pliagou samozrejme myslím prokrastináciu, nie jej kráľovnú - tou som totiž ja a nebudem vám len tak dávať tipy, ako sa ma zbaviť, to musíte vedieť sami. :D
Keďže týmto neduhom trpím už mnoho rokov a nejeden raz ma kvôli tomu pochytili samo aj vražedné tendencie, stala som sa obeťou anti-prokrastinačných článkov. Existuje vôbec taký výraz? Ak nie, patentujte si ho, mne sa nechce. Samozrejme som si ich čítala v čase, kedy som mala na pleciach položené bremeno nejakej úlohy, zvyčajne školského charakteru, keďže som dlhoročná študentka. Môžete trikrát hádať, na čo boli dobré. Ale ja som dobrá duša, tak vám to prezradím - na oddialenie času začatia práce, na premyslenie náhradnej aktivity a na nič.

Keď som sa však nejakými tými tipmi a radami začala aj zaoberať a pomyslela si, že by nebolo odveci vyjsť v ústrety novým, produktívnym začiatkom, dopadlo to nasledovne:
Krok č. 1 - Stanov si cieľ!
Dobre nekrič, ten mi stanovil vyučujúci svojím zadaním. Ja som to pojala spôsobom "Musím to napísať, inak nepreleziem do ďalšieho semestra/ročníka." Ok, idem na to.
Krok č. 2 - Rozdeľ cieľ na čiastkové ciele!
Fajn, to neznie náročne. Najprv si nájdem zdroje, potom sa najem. A vlastne k jedlu si pustím aj seriál a poooočkaj, to ako skončilo? Ešte jeden diel! Sakra, to nie toto, ešte jeden a .... Shit už je polnoc, treba aj spať. Zajtra to dopíšem, šak mám ešte dva týždne na to.
O týždeň a 6 dní: "Máš to zadanie?" "Čo? Aké? Jaaaaj."
Otázka na google: Aké množstvo kávy ma nezabije?
Neskôr: Koľko bodov mi strhne zo zadania, keď odovzdám o deň neskôr?
Hups.
Krok č. 3 - Zbav sa všetkého, čo ťa vyrušuje pri práci!
Dobre, vypnem fb, telefón dám do druhej miestnosti, umyjem a upracem riady, spracem aj povešané prádlo, nemôžem sa na to dívať, na stole mám prach, to treba utrieť a rovno utriem aj všetky ostatné povrchy, čo ak na to mrknem jedným okom a ten poprašok mi to oko podráždi a naruší potrebné sústredenie? Aspoň hudbu si pustím, kým poutieram a povysávam, šak aj na zemi je prach. Fúha, to bolo vyčerpávajúce, idem jesť. Nemám čo? No nič, treba ísť do obchodu a navariť. No a teraz si treba oddýchnuť, kým mi pretrávi. Sakra zaspala som! Už je veľa hodín, dnes to nedám, zajtra to napíšem. Hawg.

Krok č. 4 - Uprac si pracovný stôl!
Haha, viď krok číslo 3.
Krok č. 5 - Sústreď sa vždy iba na jednu úlohu!
Okej, najprv nájdem zdroje. Idem písať o motivácii, takže hodíme do google scholaru motivácia alebo radšej motivation. Hm toto nie, toto nejde otvoriť, toto by mohlo byť, o čom to je? Jáj motivácia. Čo vlastne mňa motivuje robiť toto zadanie? Prečo som šla na túto školu? Má vysoká vôbec zmysel? Aha, tu mi vyskočilo mačacie video, jéééééj!
Deň pred deadlinom: viď záver kroku číslo 2.
Krok č. 6 - Sústreď sa na to, čo ti ide najlepšie!
No to bude pravdepodobne spanie. Ok, idem spať.
Krok č. 7 - Uľahčuj a skracuj si prácu!
Potrebný počet strán je 5 až 7, takže 5. Minimálny počet zdrojov 3 až 5, okej 3 stačia. Odovzdať o týždeň. Fajn práca, vidíme sa o 6 dní. Tak tým predsa zabijem najmenej času, no nie?
Krok č. 8 - Mysli na odmenu a pocit úspechu po ukončení práce!
Odmenu? Mhm, zrejme tým myslia počet bodov, čo dostanem. To nie je bohvieaká odmena teda. Tak si dám sama nejakú - kúpim si knižku! Ale akú? Pogooglime. Hmm toto vyzerá dobre, ale toto ešte lepšie! Aj film o tom natočili, idem pozrieť, nekúpim si predsa mačku vo vreci. Počkaj, mačka? Pozriem si nejaké funny videá, kým sa film stiahne, mačičky sú super!
Demit, zase je noc. To už nič nenapíšem, dobrú.

Krok č. 9 - Zlepši si svoje životné podmienky.
"Pretože na to, aby si sa pustila do roboty, sa najprv musíš na to cítiť."
Však ja stále čakám na to, kedy sa mi bude chcieť! Stále nič no. A peniaze na presťahovanie sa do dôstojnejšej republiky stále nemám. Tento krok je naprd.
Krok č. 10 - Klam sa!
Akože štýlom - "Budem robiť len 5 min. a potom si dám pauzu. Však to je málo, to zvládnem.
Vraj by som si mala prestať všímať čas a práca ma pohltí. Haha, to by som nemohla poškuľovať po hodinách, kedy konečne ubehne tých 5 minút a budem môcť robiť niečo iné.
Tak to by sme mali. Neviem, čo som týmto chcela povedať, zrejme len dúfam, že nie som jediné hnilo na svete. Ak ale máte reálne tipy podložené skúsenosťami, pomoc privítam. Ale "Musíš sa premôcť!" na mňa prosím nepoužívajte. :D
Doskakavenia nabudúce.

Introvertné okienko

Opäť prišiel ten čas, kedy sa od rána pokúšam presvedčiť samu seba, aby som sa venovala diplomovke. Ako to dopadlo? Tušíte správne, vznikol tento článok.
Tému som si zvolila vcelku typicky, inšpirovala ma situácia v práci - párkrát mi okolo stánku prešli dvaja neprehliadnuteľní týpci - obrovskí, holohlaví, v žiarivo ružových kraťasoch (naozaj, nevymýšľam si). Prvýkrát som ich zaregistrovala, keď na akéhosi bradáča ukázali prstom a "Fuj, pozri, akú ma nechutnú bradu." Takže keď som zbadala, že sa ku mne blížia, premkla ma hrôza, že na mňa chystajú vyberané slovné útoky. Ostala som prekvapená, spýtali sa ma, čo predávam, zaželali dobrú chuť a odišli. K ryži v miske pribudol aj balvan, čo mi padol zo srdca. V tom momente som si zase zdiagnostikovala "nenormálnosť" a odtiaľ som premostila k mojim neoddeliteľným súčastiam, ktoré sa mi vyškierajú na pleciach už nejeden rok - introvertizmus (skúste to povedať 5x po sebe) a sociálna fóbia.

Ono to v podstate vyzerá, že je to jedno a to isté, samozrejme, opak je pravdou. Ako napovedá názov, sociálna fóbia je mentálna porucha a dá sa liečiť u psychiatra, kým introvertizmus je skrátka povahová črta, dá sa s tým pracovať, lieky na to ale nenájdete (no dobre, alkohol :D).
Ako introverti sme často považovaní za smutných, plachých ľudí, ktorí nevedia rozprávať. Ubezpečujem vás, že rozprávať vieme, ale keď nás spoločenská konverzácia nezaujíma, nevidíme dôvod sa zapájať. Na druhej strane, ak ma pustíte k téme, ktorá ma baví a zaujíma, o polhodinu sa vzdáte akýchkoľvek pokusov prerušiť tok mojej reči, nepomôže nič. Keď však vystrčí rožky fóbia, tak nerozprávam, aj keď mám o čom. Myseľ mi zaplavia prestavy toho, ako budú ľudia na mňa pozerať, nebudú mi rozumieť, vysmejú ma, vynadajú mi....Je toho kopec. Zbavuje sa toho veľmi ťažko. Stačí jedno fiasko ako napr. nepochopený vtip, omyl alebo čo a som schopná na verejnosti polroka neprehovoriť (okej preháňam, ale snáď rozumiete pointe).

Druhou častou výčitkou je, že nemám rada ľudí. No, všeobecne naozaj nie, stále sa nevzdávam názoru, že je ľudstvo je pliaga planéty, ale myslím tých bližších - neraz som počula "On/a mi povedal/a, že sa s tebou nebaví, lebo si myslí, že ju/ho nemáš rada." No fasa. Keď vo mne prevládne introvert, tak za osobou zájdem a poviem jej, že je to blbosť, len skrátka uprednostňujem čas strávený buď osamote alebo s niekým naozaj blízkym, preto to môže vyzerať, že niekoho ignorujem. Ticho a samota ma naozaj bavia, potrebujem to na dobíjanie bateriek, ktoré je u mňa nutné častejšie ako napríklad u extrovertov. Iným ľuďom sa to ťažšie chápe, pravdepodobne aj z toho dôvodu, že sme evolučne nastavení na vyhľadávanie spoločnosti za účelom ochrany a pocitu spolupatričnosti. Ja by som si v praveku dlho nepožila, skrytá v kríku pred zrakmi mojej skupinky by som zrejme ani nepostrehla, že niekam odišli alebo by ma ako ľahkú korisť oddelenú od stáda zožrala nejaká zubatá potvora. Ale aby som sa vrátila naspäť k nedopovedanému (alebo nedopísanému? Uvítam tipy v komentároch), moja fóbia mi ponúka aj inú reakciu na to, že sa so mnou ľudia nebavia - okamžite sa mi v hlave vytvorí zoznam možných dôvodov, prečo to tak je:
1. "...lebo si myslí, že ju nemáš rada" - výhovorka, aby hodila dôvod na mňa
2. som narušená
3. som menej ako ostatní
4. nie som dosť dobrá, vlastne som hrozná
5. nepatrím medzi ľudí
6. nikto ma nemá rád
7. zomriem sama zožratá mojimi 50 mačkami v chatke v strede ničoho

A následne sa zavriem doma a dištancujem od ľudí, trpím samotou a depresiou, až kým mi môj introvert nevynadá a nevyšle ma von. Alebo aspoň k mojim najbližším. Ako introvert nemám prehnanú tendenciu stále zostávať sama, nevadí mi byť s ľuďmi, avšak zase nie príliš dlho, neverili by ste, ako ma dokáže vyčerpať niekoľko hodín strávených v prítomnosti väčšieho množstva ľudí. Je to pre mňa doslova ohromujúce, strašné množstvo podnetov, na ktoré treba reagovať, prostredie tak odlišné od ticha a samoty, ktoré mám najradšej. Keď je toho už dosť, jednoducho odídem. Keď však podľahnem fóbickým pohnútkam, tak na párty ostanem, aj keď vnútri trpím - verím totiž tomu, že ak odídem, v očiach druhých klesnem ešte nižšie, ak to vôbec ide. Znie to riadne sebecky, akoby sa celý vesmír mal sústrediť iba na mňa, ale strach z odmietnutia ma vie tak ochromiť, že sa takým myšlienkam neubránim.
Strach zo zlyhania a odmietnutia je tak celkovo znakom sociálnej fóbie, introverti to majú viac menej na saláme. Tak sa to strieda aj u mňa, niekedy si prezentáciu v škole pred triedou odbijem, akoby o nič nešlo, inokedy sa však spotím, neviem spojiť súvislú vetu, trasiem sa, myseľ mi zaplaví imaginárny posmech a poníženie...Utrpenie mladej Šumienky ako vyšité.

Kombinácia sociálnej fóbie a introvertizmu je spojenie želané asi ako vŕtanie do kolena, ale dá sa s tým žiť. Raz je zle, raz dobre, však ale o tom život je (uf, dúfam, že to neznie tak lacno, ako si myslím).
Mohla by som pokračovať donekonečna, nebudem vás však oberať o čas, ktorý viete stráviť aj zmysluplnejšie, než čítaním výplodov mojej chorej mysle. Ak ste sa v článku náhodou našli, dajte vedieť, že nie som sama, poteší ma to (nie vaše utrpenie samozrejme, sadistka nie som). Veď viete.
Dozdivenia nabudúce!