Po vysokoškolskom debakli som ukotvila na pozícii otroka v istej nemenovanej spoločnosti a okrem množstva výhod (napríklad zničené nervy...och pardon, zamestnanecké poukážky som chcela napísať) si párkrát do týždňa užívam ranné zápchy. Dopravné, nie črevné. I keď pocitovo je to asi rovnaké. Zvyčajne moja cesta prebieha takto:
- bežím na vlak
- vlak mešká
- bežím na mhd
- mhd ujde spred nosa a druhá mešká
- pri nástupe dostanem barlou po kolene a kolieskami po nohe
- počas cesty autobus 85x zastane v kolóne a ak nebodaj prší alebo sneží, stojíme aj polhodinu
- občas sa semafor na priecestí z trucu rozhodne svietiť iba na červeno
- stáva sa aj, že elekrička sa rozhodne v strede štvorprúdovky zastať a zablokovať dopravu
- šofér sa rozhodne vybúriť si hormóny a jazdí tak, že už si vidím zuby na podlahe o 5 metrov ďalej a ľudia sa kývajú ako ja v piatok v noci, keď to preženiem s pivami (ale inak nepijem)
- iný šofér ide zase tak pomaly, že ma veľmi doterne zožiera pocit, že autobus melie z posledného a budem musieť peši
- pri výstupe musím loziť cez kufre a tašky a dúfať, že z autobusu nevypadnem nosom na chodník
Keď už cítim, ako sa ma zmocňuje podráždenie, začnem premýšľať nad tým, ako to asi vnímajú práve šoféri. Či im to je už jedno alebo majú chuť vytrhnúť volant a vyvraždiť polku nevinných pasažierov. Ja osobne ako pasívny účastník premávky takými chúťkami disponujem. Paradoxné však je, že keď vidím, ako sa niekto nahlas do telefónu rozčuľuje "Zase budem meškať, lebo šofér je cocot," tak sa v duchu smejem. Asi by som mala začať premýšľať nad rekreačným pobytom v zariadeniach, kde na raňajky ponúkajú švédske stoly z pochutín ako Xanax či Lexaurin.
Jeden by si aj myslel, že šiesty rok na západe už bude mhd pre mňa malina, ale ja som asi extrémne neadaptívny typ a stále ma dokáže rozčúliť taká banalita, akou je doprava. Musím na tom jednoznačne zapracovať. Ak máte návrhy, ozvite sa! Ale o vodičáku ani slovo prosím, aj bezo mňa je na cestách nehôd dosť.
