Dnešný (ne)organizovaný zhluk písmen venujem istej veľmi obľúbenej spoločnosti, ktorá sa dlhé roky zodpovedne a empaticky zaoberá prepravou cestujúcich po koľajniciach. Konkrétne si vyberám jeden deň, ktorý krásne zapadá do kategórie "Toto sa mne nemôže stať." Ale môže. A stane.
Moje ráno toho dňa začalo tak klasicky, vypla som sedem budíkov a vstala iba o hodinu neskôr, ako som plánovala. Ale v pohode stíham všetko. Okrem raňajok teda. A stihla som aj jednu dôležitú vec, ktorú mi mama prízvukovala celý predošlý deň a nezabudla ani ráno zavolať a pripomenúť. "Nezabudni si zobrať tie vajca!" Argument, že vajíčka sa dajú kúpiť aj v obchode a nemusím ich trepať vlakom 2 hodiny, neprešiel. "Sú to domáce! Zober si ich!" Tak som kapitulovala. A miesto raňajok som sa pokúšala prísť na to, ako v bezpečí prepraviť taký krehký náklad.
Tak som zbalená vyrazila na svoju cestu. Počko krásne bez mráčika, autobus trielil bez prekážok do Žiliny, kde už na mňa čakal pristavený rýchlik. Poskladaný prevažne z takých tých nových vozňov, dvojsedačkových. Mám ich rada, keďže miesto 3 alebo 5 ľudí si k tebe môže sadnúť iba jeden tvor. A pozor pozor - funguje tam klíma!
Odchod vlaku plánovaný na 12 20 sa podaril načas. Hmm, podozrivé. Rýchlo som však chmáry zahnala, však aj vlak môže mať dobrý deň a nemusí chcieť na seba ťahať pozornosť horením alebo meškaním alebo neviem akými zábavkami podporujúcimi meme tvorbu.
Stanica Považská Bystrica však zamiešala karty veľmi ráznym a zručným spôsobom - ohlásené meškanie 50 minút. Chvíľu som hľadala oči na temene a zvažovala, či idem na pivo do staničnej či ostanem dnu, keby sa náááhodou vlak pohne skôr a bezo mňa. Paranoja zavelila seď!, ale dlho som si aj tak neposedela. Vlak odrieknutý. Ja aj moje vajíčka sme sa na seba pozreli, zasmiali a šli sa potiť na slnko pred stanicu, kde nás mali nabrať náhradné busy do Púchova, vraj odtiaľ pôjde pokračujúci rýchlik. To bolo tak 12.55.
Autobusy boli sľúbené do hodiny. Keď prišiel prvý, nastala podobná situácia ako keď hodíte kúsok mäsa do akvarka s piraňami. Ja som zatiaľ v duchu plánovala vajíčkam pohreb. Bolo mi jasné, že dnešné peripetie neprežijú. Zároveň som si gratulovala k nedostatku pevnej vôle. Vajíčka mohli dôstojne dožiť svoj život na panvici či v hrnci, ale so mnou ich čaká akurát tak upučenie na smrť. Keby som ich aspoň niekomu mohla do hlavy pohádzať. RIP(ieces).
Druhý autobus dorazil cca 14.20 - všetky pirane sa napratali do toho prvého, takže tu sme sa my disciplinovaní pekne pousádzali a mohli vyraziť. Jediná zastávka sa konala v obci Nimnica, kde som sa opäť raz začudovala, prečo si stále myslím, že sa to nachádza niekde na východe. Vystúpil jeden kus osoby, čo sprevádzala zaujímavá reakcia cestujúcich, ktorí začali zvŕtať hlavy inkriminovaným smerom a takmer som ich počula híkať "Aha, človek! A vystúpil! Ako je to možné?" Som čakala, že si ho začnú fotiť. Asi moc teplo alebo čo.
Už sa mi nechce písať, tak zvyšok skrátim - rýchlik na nás čakal na nástupišti, kde sa ešte cca 20 minút nevedel rozhodnúť, či sa mu vlastne chce tie blchy voziť či nie, aj tak sme zlí a vkuse na vlaky nadávame. Nakoniec si povedal, že sa aj tak rád premáva po koľajniciach, tak sme sa 15 08 pohli. Nastal ďalší wtf moment, ľudia začali tlieskať. Keď sa nad tým tak zamyslím, vlastne každý vlak si zaslúži potlesk aj za odchod aj za príchod. Akurát ja nemám odvahu tak nahlas zo seba robiť debila, tak to nechám na šikovnejších.
A na záver malá rada do budúcna - vajíčka patria do chladničky a nie do vlaku. Keby náhodou ste šibnutí ako ja.
Bye bye snáď čoskoro!
