Keď som sa pred pár mesiacmi
dozvedela, že na konci septembra do nášho hlavného mesta zavíta
kombinácia Jinjer a Arch Enemy, bolo mi jasné,
že tam musím ísť, aj keby mám obe nohy zlomené. Obe kapely sú
totižto aktuálne mojimi srdcovkami a v takom prípade
jedenkrát nikdy nie je dosť. Jinjer mi prvýkrát zahrali
v Randali na moje narodeniny (kde som mala tú česť pokecať
si s Tatianou a aj sa s ňou odfotiť) a na Arch
sme sa vybrali do Ostravy (Ostrava v plamenech). Kúpila som si
teda lístok so zvedavosťou, či kapely predvedú ešte lepšie
výkony, v horšie som neverila.
Na miesto sme sa dostali už pred
šiestou a to už sa rad ťahal k dverám MMC, postupne sa
však scvrkol a až do vpustenia do sály sme postávali na
schodoch a nebolo pred nami veľa ľudí. Za nami sa to však
úctyhodne napĺňalo, nemali sme šancu dovidieť na koniec rady.
Predsa len, koncert bol pár dní pred vypredaný. Dostali sme pekné pásky už keď sme stáli v rade, čiže žiadne zdržiavanie vo dverách sa nekonalo.
Po otvorení dverí sme vbehli dovnútra
a uvelebili sa v druhej rade. Celkom som sa obávala
tlačenice, 1000 hláv nie je málo a kapacita MMC je vraj 800.
Na moje prekvapenie sa však žiadna strašná tlačenica nekonala –
fanúšikovia Kornu by sa mohli poučiť (o tom viac nabudúce). Tam
sme teda netrpezlivo čakali na prvú hviezdu večera – ukrajinskú
bandu
Jinjer, ktorú vedie vzrastom síce nižšia, ale
hlasovým rozsahom obrovská, Tatiana Shmailyuk.
Konečne odbilo 20.00 a ozvali sa
prvé tóny intra z ich aktuálneho albumu King of
Everything. Postupne vybehlo mužské osadenstvo kapely
a nakoniec so zvučným „Dobrý večer, Bratislava!“ aj
Tati, natiahnutá v čiernom overale z klipu I Speak
Astronomy. A show mohla začať – odpálili ju starším,
hardcorovejším kúskom Who Is Gonna Be The One, ktorý
prednedávnom dostal novú klipovú podobu. Pokračovalo sa kúskami
z nového albumu, napr. Sit Stay Roll Over, Just Another
a nechýbala ani emóciami nabitá skladba Pisces. Záver
patril songu Bad Water, ktorý je celý postavený iba na
čistých vokáloch.
Z môjho pohľadu bola show na
profesionálnejšej úrovni ako tá v Randali, Tati predviedla
svoj hlas v plnej paráde – svoj nezameniteľný čistý vokál
striedala s takými hlbokými growlami, že som až oči
vypliešťala a všetko bolo okorené vysokým screamom, ktorý
síce trošku zanikal, ale ku koncu koncertu sa to trochu napravilo.
Svoj pódiový prejav zamerala na zvodné tančeky, ktoré vôbec
nikoho neurazili, sem tam nejaký headbang, „posedeníčko“ pri
pomalších pasážach a na všetky strany rozdávala úsmev
a pochvaly pre publikum. O to viac sa bavil basák Eugene
Kostyuk, ktorý predvádzal také choreografie, až som miestami
čakala, že mu basa vyletí z rúk do davu. Na gitaristu Romana
Ibramkhalilova som síce veľmi nevidela, ale počula som a to bolo
hlavné. Bubeník Vladislav Ulasevish sa na svojich na pohľad malých
bicích rozbláznil tak, že chvíľami sme mu miesto nôh videli len
rozmazané šmuhy. Vytlieskali sme si aj prídavok, bohužiaľ však
kvôli presnému časovému harmonogramu nebol možný.
Nasledovala
polhodinová prestávka, ktorú sme vyplnili rozhovorom a na
pódiu zatiaľ prebiehalo odovzdávanie priestoru pre druhú hviezdu
večera, švédsko-kanadských
Arch Enemy. Z nedočkavého
bzučania prešiel dav do výkrikov „Thunder!“, keďže
Arch
svoje koncerty začínajú songom od AC/DC Thunderstruck. Osobne mi
to mierne prekáža, pretože ich moc nemusím a pre nedočkavcov
ako som ja to len zbytočne predĺžilo čakanie na vysnenú chvíľu,
ale nakoniec sa ozvalo intro z nového albumu
Will To
Power – Set Flame To The Night a konečne sa na
pódiu objavili hrdinovia večera – Daniel Erlandsson za bicími,
Michael Amott – hlava kapely, Sharlee D´Angelo s basou v ruke
a jeden z najlepších gitaristov sveta Jeff Loomis. Ako
posledná za zvukov prvého singlu
The World Is Yours vybehla
na pódium zosobnená energia s modro-bielymi vlasmi – Alissa
White-Gluz. Na prvý pohľad bolo vidieť, že sa jedná
o profesionálov, predviedli ukážkovú show a obrovské
nasadenie, ktoré pokračovalo songami ako
Ravenous,
War
Eternal, z nového albumu
The Race (ktorú mohli
pokojne dať po intre, ako to je na albume, bol by to skvelý „punch
in the face“, ako sa o skladbe vyjadril Amott) či
Eagle
Flies Alone a nesmeli chýbať hymny ako
We Will Rise
a
Nemesis. Osobitný priestor dostal Loomis počas
Snow
Bound – smiala som sa na tom, že keď už mu Amott nedovolí
nič písať, aspoň ho chvíľu nechá samého na pódiu. :D
U nich mi zvuk pokrivkával trochu
viac ako u Jinjer, Amottova gitara mi prišla až príliš
nahlas a Sharleeho basa zase moc potichu. Ale zážitok to
nepokazilo. Stála som priamo pod Loomisom, čiže ma veľmi
potešilo, keď sa na mňa párkrát pozrel a usmial sa, rovnako
sa mi podarilo zachytiť aj Alissin pohľad – tá žena je pre mňa
nepochopiteľná, lieta po pódiu ako vystrelená raketa, spieva bez
zaváhania či zadýchania (od takzvaných „kanálov“ až po
scream, ktorý mal potenciál rozbiť okná, keby tam nejaké boli),
„posiluje“ so stojanom na mikrofón, máva s vlajkou,
headbanguje, vyzýva ľudí na mosh („Release all your negative
bullshit!“), na skákanie (No Gods, No Masters), vyzvala aj
k odloženiu telefónov a tak celkovo jej komunikácia
s publikom je skvelá. Na otázku ako to dokáže pomaly večer
čo večer, odpovedá „The secret is veganism“. Pre mňa
nepochopiteľné, ale verím jej. Nezastaviteľný bol aj bubeník –
neviem prečo, ale príde mi akoby podceňovaný, pritom jeho hra je
precízna a zachytila som len jeden bezvýznamný kiks. Skoro
som aj paličku chytila, ale holt, niektorí ľudia sú .... (o tomto
sa dočítate v ďalšom príspevku). Ako šarkan po pódiu
lietal aj Sharlee a drtil basu jedna radosť, aj na našu stranu
sa chodil na nás usmievať a zaškeriť sa na Jeffa. Jeff zase
miestami pôsobil ako princezná, najmä keď sa postavil nad
ventilátor a jeho zlatá hriva mu poletovala okolo hlavy :D
Rovnako utešený bol jeho výkon, naozaj radosť pozerať na tie
pobehujúce prsty. O Amottovi veľa netreba si myslím, že je
to veľmi talentovaný hudobník a gitarový mág, vieme už
všetci a v MMC si povesť len potvrdil.
Vlastne tak aj celá kapela – nová
kapitola s Alissou za mikrofónom a Angelou ako manažérkou
sa im neskutočne vypláca, sú doslova hyperpopulárni a valcujú
nás z každej strany. Občas to vie liezť na nervy, ale tak
povedzme si pravdu, zaslúžia si to. Moju náklonnosť si síce
s Angelou získali veľmi rýchlo a s Alissou a War
Eternal zase pomaly, ale nič neľutujem a na ich
koncert sa vyberiem kedykoľvek budú nablízko, pretože za vôbec
nie prehnanú cenu si môžem byť istá, že dostanem vrchovatú
porciu kvalitného melodického death metalu predvedeného úžasnými
hudobníkmi, ktorí vedia ako na nás – aj hudbou aj vizuálom.
Setlist Jinjer: Prologue, Who
Is Gonna Be The One, Words Of Wisdom, Sit Stay Roll Over, I Speak
Astronomy, Just Another, Pisces, Captain Clock, No Hoard Of Value,
Bad Water, Beggar´s Dance
Setlist Arch Enemy: Set Flames To
The Night, The World Is Yours, Stolen Life, War Eternal, My
Apocalypse, Blood In The Water, You Will Know My Name, The Race, The
Eagle Flies Alone, As The Pages Burn, Burning Angel, No Gods, No
Masters, Dead Bury Their Dead, We Will Rise, Avalanche, Snow Bound,
Nemesis, Fields Of Desolation
