FAQ - študenti psychológie

Štúdium psychológie so sebou prináša množstvo zaujímavých situácií – od nezvratného presvedčenia, že trpíte nejakou poruchou osobnosti, ktorú práve preberáte, cez typický boj so skúškami a seminárkami, kedy sa snažíte využiť akékoľvek poznatky z prednášok na uľahčenie utrpenia ("programovanie mozgu") až po mini experimenty na kamarátoch a známych, za čo sa ospravedlňujem. :D

To najlepšie však prichádza v podobe otázok, pri ktorých neviete, či sa máte smiať či plakať, tak len chvíľu zbierate vypadnuté oči  z chodníka spolu s trpezlivosťou, pomaly zatvárate neveriacky otvorené ústa a pripravujete sa na zrozumiteľnú odpoveď. 

Ako snahu o zjednodušenie som som si pospomínala na pár zaujímavých otázok a pokúsim sa na ne odpovedať. Dúfam, že dostačujúco. V prípade ďalších otázok...no neviem, spýtajte sa googla. :D

Otázka č. 1: "Čo si práve teraz myslím?"

Odpoveď: Ako to mám dpč vedieť? Nedisponujem schopnosťou čítať myšlienky, nič také nás na škole neučia a naozaj nemám ani potuchy, čo sa ti práve ženie hlavou. Viem však, čo mne behá po rozume - Wtf? Robí si srandu alebo to myslí naozaj?

Otázka č. 2: "A ty ma akože teraz analyzuješ? Skúmaš všetko čo poviem, ako sa pohnem?"

Odpoveď: Nie, nerobím to. Zvyčajne, ako normálni ľudia pri rozhovore buď počúvam, čo hovoríš a utváram si názor, pripravujem odpoveď, otázky, čokoľvek, alebo nepočúvam a vtedy rozmýšľam nad niečím iným, napr. prečo som sa nenarodila ako koala alebo o čom napíšem ďalší článok. 

Otázka č. 3 - "Aká je moja osobnosť?"

Odpoveď: Neviem. Môžem ti povedať jedine niečo v zmysle, že si super alebo nejaký bullshit, čo si pamätám z internetových testov - si extra/introvert, empatická/ý, milá/ý atď. Ak chcete reálne vedieť, aká ste osobnosť, spravte si nejaký štandardizovaný psychologický test. Bohužiaľ, dostanete sa k nim celkom ťažko, buď u psychológa alebo si zaplatíte alebo skúsite cez nejakého študenta zohnať. Alebo kašlite na to, však viete, akí ste, nie?

Otázka č. 4: "Ty si psychologička, čo mám podľa teba robiť?"

Odpoveď: Nie som psychologička. Som študentka psychológie. A ak neviete, aký je v tom rozdiel, nuž...Popravde nemám vám čo viac povedať. A poradiť v situácii samozrejme môžem, ale na kamarátskej úrovni, psychologické teórie neposkytujú odpoveď na to, či sa vrátiť k bývalému/ej či nie. Ale nie, nerobte to. :D

Otázka č. 5: "A to čo budeš robiť po škole, počúvať ľudí ležiacich na gauči a dostávať za to zaplatené?"

Odpoveď: Možno áno, možno nie. So svojím štúdiom mám na výber kopec iných možností, sedieť v kancli (svojom vlastnom alebo niekde v psychologických centrách či firmách) a venovať sa ľuďom, prevažne sediacim, rôznych vekových kategórií, usadiť sa na HR oddelení, robiť kariérne poradenstvo, rôzne výskumy, prieskumy a experimenty, pokračovať v štúdiu a stať sa psychiatričkou atď. A áno, budem počúvať, ale budem sa snažiť aj reálne pomáhať a robiť všetko preto, aby som sa nestala jednou z tých nepotrebných psychológov, ktorí majú svojich klientov úplne na saláme (to hovorím za seba, netuším aké plány má zvyšok osadenstva psychologických katedier). 

Otázka č. 6: "Môžem k tebe chodiť?"

Odpoveď: Nie. Psychológ potrebuje k svojej práci nestrannosť a objektívnosť. Ak ťa poznám, zjavne mám k tebe vytvorený nejaký vzťah, objektivita mizne a moja pomoc môže byť neúčinná. Takže ak si myslíš, že potrebuješ terapiu, môžem ti niekoho odporučiť, ale tam moja psychologická pomoc končí. 

Otázka č.7: "A je vôbec normálne chodiť k psychológovi? Dá sa to utajiť?"

Odpoveď: Áno, je to normálne a nie je sa za čo hanbiť. Každý bojuje so svojimi problémami inak a nie všetko sa dá zvládnuť osamote, prípadne za pomoci kamarátov. Niektoré veci možno potrebujú niekoho, kto sa na to pozrie z úplne iného hľadiska a odkryje vám mnoho iných ciest na to, ako si pomôcť.  

Otázka č. 8: "A môžeš mi predpísať lieky?"

Odpoveď: Nie, nemôžem, neštudovala som medicínu, nemám na to potrebné vzdelanie ani povolenie. Ak chceš lieky, musíš k psychiatrovi, ktorý na to má všetky predpoklady. Nečakaj však siahodlhú terapiu a môže sa dokonca stať, že lieky nedostaneš, lebo aj keď si to myslíš, nemáš žiadnu diagnózu, na základe ktorej by ti mohli byť predpísané adekvátne lieky. 

Otázka č. 9 : "Nevyliečia ma lieky lepšie ako obyčajné rozprávanie sa?"

Odpoveď: Všetko závisí od diagnózy. Ľudia s veľmi ťažkou recidívnou depresiou sa bez liekov nezaobídu, ale ak napr. prežívate veľmi stresujúce obdobie alebo vás straší niečo z detstva, terapeuti disponujú rôznymi technikami a pomôžu vám, aj keď sa vám to zdá iba ako také rozprávanie sa, ktoré zvládnete aj s kamarátkou. Len treba spolupracovať a výsledky sa dostavia. 

A čerešnička na záver:

Otázka č. 10: "A nie sú náhodou veštice lepšie ako psychológovia?"

Odpoveď: Ak sa toto musíš pýtať, tak sú. Existuje množstvo teórií o tom, či sú veštice podvodníčky alebo nie a koľko ľudí, toľko názorov. Niektoré možno majú vyštudovanú psychológiu a podľa reči tela alebo podľa toho, čo hovoríte, vám povedia presne to, čo chcete počuť. A to je ten zásadný rozdiel. Veštice vám povedia to, čo chcete počuť, aby z vás vytiahli čo najviac peňazí, prípadne poskytnú pomoc v podobe farebných obliatych kamienkov alebo sviečok s vôňou zhoreného psa, aby to odohnalo všetku zlobu od vás. Psychológovia vám podajú pomocnú ruku v tom, aby ste si dokázali sami pomôcť a častokrát veru budete počuť, čo nechcete, ale je to pre vaše dobro. Čím skôr si uvedomíte, čo je vo vašom živote zle a postavíte sa tomu, aby to zmizlo, tým lepšie vám bude. Žiť v ilúzii, že vďaka náhrdelníku zo sušených švábích krídel budete popstar, hoci na verejnosti neviete povedať ani dve slová bez triašky a červených líc je síce jednoduchšie, ale nikam to nevedie. Ak neveríte, vyskúšajte. ;)