Náš zákazník, náš pán

Už to bude pár rokov, čo som sa vydala na dráhu pracujúceho študenta - v tejto dobe nič nezvyčajné, vlastne sa mi tak zdá, že tých nepracujúcich asi ani nepoznám. Prešla som si kadejakými druhmi brigád, jedno však mali spoločné - ľudí. Ľudí rôzneho veku, vzhľadu, rodu, farby, vône či tvaru, so širokým spektrom vlastností a aktuálnych nálad, pred ktorými nebolo úniku. Ako človek bežný, nemám rada nepríjemných, namyslených či nahnevaných zákazníkov a najradšej mám obyčajných, ktorí sa na vás aj usmejú a nepotrebujú nič viac, iba to čo máte v ponuke a nepríde im divné, že v parfumérii nemáte kožuch z pačmagy.

Idem teda rovno na vec a predstavím vám mnou odpozorované typy prívetivých aj menej prívetivých zákazníkov:

Typ „Nemám čas“ – zákazník, ktorý vás ohromí rýchlosťou a počtom svojich požiadaviek a ak vám to trvá viac ako 15 sekúnd, začne sa mrviť, ťukať prstami po pulte, kontrolovať čas na telefóne a premeriavať si vás pohľadom hovoriacim „aj polomŕtva korytnačka by to spravila rýchlejšie“.

Typ „Mám čas“ – zvyčajne nevinne vyzerajúci postarší deduško alebo babička, ktorí sa najprv nesmelo ponevierajú okolo vás, nadväzujú konverzáciu vetou „A čože to tu vlastne máte?“, pokračujú ochkaním, prikyvovaním a chytaním všetkého do rúk, potom sa vám zveria so svojimi postrehmi z ich mladosti a nakoniec poprajú pekný deň a odídu.

Typ „Toto je pod moju úroveň“ – veľkonočná kraslica, tvarom aj farbou, ktorej narástli nohy a vybrala sa terorizovať  mesto – najprv príjemne pozdraví „A čo toto akože je?“, pokračuje znechuteným obzeraním vás aj vašej ponuky, pričom vás premkne pocit totálnej neschopnosti a najradšej by ste vbehli do prvého kanála a už nikdy nevyliezli na povrch a nakoniec odkráča bez pozdravu.

Typ „Musím zaujať za každú cenu“ – najväčšou zbraňou tohto typu, okrem jeho brucha, sú vtipy – „Poviem vám dobrý kameňák, chcete?“ Ani nečaká na vaše váhavé „Noo hmm okej,“  a zahlási „Žula!“ a spustí hurónsky rehot. Vám zatiaľ padne sánka a rozmýšľate nad tým, či sa ešte niekedy v živote budete smiať a kto vám pomôže s touto traumou. Inou odnožou tohto typu je slovutný odborník, povie vám všetko o vašej práci a zásobí vás novými výrazmi – imitácia je „imištrácia“, Chloé je pôvodne Kleo, J adore sa číta ako „židór“ a podobne. Posledným klonom je lichotník – čo samozrejme pomôže sebavedomiu, pokiaľ je milý a zdvorilý, ale pri výrazoch ako „Teba by som si veru v noci vedel odchytiť,“ dostanete menšiu paranoju.

Typ „Nerozumiem, ale niečo chcem“ – ľudia, s ktorými sa roztrhlo vrece. Prídu k vám, nevedia rozprávať žiadnym vám známym jazykom, mávajú rukami, ukazujú prstami, dokonca aj kresliť im občas napadne, vy sa zo všetkých síl snažíte spolupracovať, ale nakoniec na vás len bezradne kukajú a vy na nich tiež, lebo iné vám neostáva. Potom buď odídu alebo si začnú niečo nahnevane šomrať a celý deň okolo vás chodia a mračia sa.

Typ „Mám rád blízkosť“ – nanešťastie sa často jedná o ľudí, ktorí by toto nemali praktizovať, lebo zvyčajne vás zahalí aróma svojrázneho pachu, z ktorého viete usúdiť, že jedinec má síce rád blízkosť, ale sprchu nie, že na obed mal grilovaného bezdomovca, alebo má skrátka rád vône, z ktorých ostatným slzia oči.

Zvyšné typy mi už len napadajú také klasické – bezproblémový zákazník, ktorý vie čo chce, zákazník, ktorý nevie, čo chce a keď na to neprídete, tak ste vy ten nenormálny, nasratý zákazník, ktorému sa prilepila žuvačka na topánku a môžete za to vy, tak vám jedom poopľúva celý pult, milý zákazník, ktorý vám spríjemní deň a nechá tringelt a mnoho ďalších. Ak máte dobrý pozorovací talent, práca s ľuďmi je super – zásobia vás množstvom inšpirácie a prežijete mnohé zaujímavé situácie, na ktoré občas neviete zabudnúť. :D

Ak sa stretávate s podobnými alebo hoci aj úplne inými typmi zákazníkov,  prípadne máte nejaký zaujímavý príbeh z práce, pokojne sa podeľte v komentároch. :)