V dnešnej
dobe je celkom ťažké byť človekom, ktorý má rád rôzne odnože
rockovej a metalovej hudby a vždy mu oči svietia
nadšením, keď v ruke zviera lístok na koncert. Týmito
riadkami by som chcela poprosiť všetkých mne podobných ľudí –
prosím nebuďte retardovaní! Ja viem, že všetci prežívame
eufóriu a radosť a chceme sa baviť, prípadne sa dostať
dopredu aj za cenu zlomených rebier, ale však to sa dá aj normálne
a bez toho, aby jedinci pokojnejšieho charakteru odchádzali
z koncertu totálne vynervovaní. Ak sa nájdete v nasledujúcich
riadkoch, skúste prehodnotiť svoje správanie.
Moje
zážitky sa datujú už do celkom skorého veku. Lokálne a malé
koncerty boli zvyčajne v maximálnej pohode, väčšinou sme sa
poznali alebo tam skrátka boli ľudia, ktorí nemali potrebu správať
sa ako šialenci.
(Revenge Division)
Prvou
skúškou nervov bol koncert Suicide Silence v Martine
v 2012tom, kedy som prišla v správny čas a dostala
sa dopredu. To som neskôr trpko oľutovala. Z jednej strany
dievčina, ktorá mi vrieskala rovno do ucha hlasom podobným
nazúrenému vrešťanovi, z druhej strany iná dievčina, ktorá
predvádzala také tanečné kreácie, že aj epileptik by jej
závidel a samozrejme mi vrazila hlavou do ucha a zozadu sa
na mňa tlačila slečna s rozmermi tuleňa slonieho a chcela
ma vytlačiť z môjho miesta. Keďže sa jej nedarilo a mne
sa zase podarilo chytiť fľašku vody od speváka, tak mi ju vytrhla
a hodila do davu. Takže mi ako spomienka z koncertu ostal
len opasok z modrín, keďže kovové zábrany boli vo
vynikajúcej výške.
K ďalším
nezabudnuteľným zážitkom patrí Korn. Vystála som si radu tak,
že som sa opäť ocitla vpredu a tešila som sa, aký mám
super flek. Viac som sa mýliť nemohla. Už v prvých chvíľach
som si naľavo všimla slečnu, ktorá sa zo všetkých síl snažila
dostať do mini dierky v prvej rade, čo sa jej napokon podarilo
a keďže telesnou schránkou pripomínam 13-ročné dieťa,
tlak som nevydržala a prijali ma medzi seba ľudia v druhej
rade. A tam končil akýkoľvek zámerný pohyb. Tlačenica bola
naozaj príšerná, netuším, či si všetci ľudia zaumienili
dostať sa dopredu, ale dav okolo mňa sa menil, keďže niektorým
sa to podarilo. Podarilo sa to aj jednému priestorovo výraznejšiemu
mládencovi, ktorý bol mokrý od potu, ten mu fŕkal aj z vlasov
rovno na mňa a keď zdvihol ruku, jeho pazuška sa ocitla rovno
pri mojom nose. Mala som čo robiť, aby zo mňa nevycúval obed.
Pri ďalšej obmene som sa ocitla pri chlapcovi, ktorý sa rozhodol
vlastným telom brániť 2 slečny, s ktorými sa práve
zoznámil a ochranne okolo nich držal ruky. To, že mi skoro
zlomil rebrá, ho akosi nezaujímalo. Ani keď som ho upozornila.
Najčerstvejším
zážitkom bol koncert Arch Enemy a Jinjer v bratislavskom
MMC. Na toto naozaj nikdy nezabudnem, ešte nikdy som totižto nešla
z koncertu pohltená eufóriou z výkonu kapiel premiešanou
s takými nervami, až ma triaslo. Všetko sa začalo nevinne,
opäť vystáta rada, tentoraz som zaparkovala v druhej, ale
predo mnou bol vzrastom menší chlapec, takže som dobre videla
a ani tlačenica nebola zlá. Horor začal v momente, keď
nejaká slečna (kks samé slečny, čo je to s vami?) začala
so svojimi hlasnými postrehmi a pripomienkami. Najprv ma
ovalila otázka na speváčku Jinjer „To je tá ukrajinská pi.a,
že?“ a následné komentáre na jej stage outfit ako „Boha
to je pi.a, dá si bombarďáky pod overal“ (boli to zámerne ušité
švy), „Ježiš fuj vidíš akú má pi.u?“ už vo mne prebúdzali
nutkanie jej vraziť hlavou do zubov. Neskôr sa k nim pripojil
(pretlačil s prosbami ako „Uhni ty kkt, pusti ma tam“)
nejaký ich známy, ktorý sa rozmermi podobal na slona afrického a
priestor okolo sa stal zrazu veľmi tesným. Ako darček sa tam
následne objavili dvaja ujovia s výzorom bezdomovca a arómou
borovičky a usilovne sa tlačili a tlačili dopredu. Síce
aj pekne poprosili, „Máme vpredu vetrovky“, ktoré mali na sebe,
ale nepustili sme a dočkali sme sa pochvaly ako „Ach tie
bratislavské pi.e.“ Na záver sa mi však jeden z nich
pomstil, chytila som paličku od bubeníka, ale mi ju vyšklbol
a strčil si ju do gatí, aby som si ju nemohla vziať späť.
Touto
cestou by som chcela ešte osloviť ľudí, ktorí chodia na koncerty
kukať cez displej mobilu, spraviť nekvalitné videá s rachotivým
zvukom a stovky rozmazaných fotiek, pchať ruky do výhľadu
a pazuchy pod nos, lakťami triafať do hláv a zakláňať
hlavu tak, že človek za vami vám z nej môže odhryznúť,
NECHAJTIE TIE MOBILY VO VAČKU/KABELKE. Ok, mať vlastnú fotku či
video je fajn pocit, ale stačí jedna, dve nie? Pre niečo sú tam
aj fotografi a kameramani, ktorí zážitok, ktorí uvidíte na
vlastné oči, zaznamenajú vo vysokej kvalite.
Som
rada, že mám za sebou aj super koncerty, na ktorých som nemala ani
tienok nervov – napr. Avenged Sevenfold v Prahe či Epica
v Zlíne, len škoda, že tých zlých zážitkov mám viac.
Posledná kvapka padla včera a odteraz pokiaľ nebudem mať VIP
alebo možnosť sedieť a vychutnať si koncert, dobre si
rozmyslím účasť. Už asi starnem, keď na to nemám nervy.
Takže
prosba pre koncertných návštevníkov – Nesprávajte sa ako
jedinci s IQ mrazenej kačice a uvedomte si, že tam nie
ste sami a aj iní ľudia sa chcú baviť a venovať
pozornosť kapele a nie tomu, z ktorej strany príde
lakeť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára