Našťastie sa to skúsenosťami upokojilo - naučila som sa, kedy a na ktorý vlak je najlepšie ísť, kam sa presne postaviť, alebo teda radšej neísť vôbec a o pokoj duše bolo postarané. Viac neprezradím, lebo by som mohla prísť o svoje občasné relatívne pohodlie. :D
Potom však zrazu prišlo niečo, čo vyzeralo ako úžasná vec - cestovanie vlakmi zadarmo. Po počiatočnej eufórií z ušetrených peňazí sa však odkopal zakopaný pes - v tomto prípade skôr titanosaurus - skrátka nastalo peklo. Do vlakov pribudli ľudia predtým nevídaní alebo len málo vídaní, v nekonečných počtoch. Často mám dokonca pocit, že odkedy je cestovanie pre študentov zadara, práve tých tam vídam najmenej.
Podľa mojich skromných pozorovaní najviac využívajú vlaky dôchodcovia - čo je pochopiteľné, nudia sa. Asi. Peklo začína však už na stanici, neraz som bola svedkom toho, ako si babka pýtala lístky na polroka dopredu "lebo šak nebudem si platiť, keď nemusím, čo budem robiť, ak sa vypredá" alebo dedko odmietal vysvetlenie tetušky za pokladňou, že bezplatné lístky sú vypredané. Nepomohla ani kolegyňa, ani ľudia z radu, ani flipchart s názornými ukážkami. Teta dostala prívlastok "jebnutá" a dedko odišiel. To, že polke radu ušiel spoj, už nebolo podstatné - predsa môžete čakať v priestoroch príjemne voňavej stanice, to je lepšie ako doma, nie?
Vo vlaku môžete natrafiť na dve skupiny - normálni starí ľudia, ktorí vás pekne pozdravia a nechajú na pokoji alebo staré harpye, ktoré na vás celú cestu hľadia ako na nedonosenca ježury austrálskej a nedajboh, aby šiel okolo vekovo podobný jedinec hľadajúci si miesto - to opovrhnutie vás prenasleduje v snoch ešte niekoľko dní.
Z opačného spektra na vás vlaku číhajú miniľudia - tzv. "deti". Vyzerajú milo a neškodne, ale opak je pravdou. Za mojich ciest som sa stretla s viacerými poddruhmi - dieťa púšťajúce si pesničky z yt a zavýjajúce spolu s nimi, dieťa, ktoré malo ohromnú radosť z vlastného prdenia, neberúc na vedomie po korienky vlasov červenú a zúfalú mamu ťahajúcu ho na záchod, dieťa, ktoré ma s diabolským úškrnom kopalo do kolena a vyzývalo ma pohľadom na súboj a dieťa, ktoré si v priestore otvoreného vozňa v štvorsedačke jednoducho MUSELO kresliť a odmietlo sa pohnúť a pustiť ma vystúpiť. Rodičia však na tom neboli o moc lepšie - keby sa jeden z nich postaví, tak to zvládneme bez ujmy, čakal ma však porazenecký odchod zahŕňajúci postúpané nohy a bolestivé píšťaly.
Najhoršie skúsenosti však mám s mladými ľuďmi, ktorých som pracovne nazvala "teplákovci". K nim neodmysliteľne patrí nahlas pustená hudba, hlasný rozhovor, ktorý zvyčajne pozostáva z množstva vulgarizmov a opisov toho, ako bolo na diskotéke v Dolných Kokotovciach a ktorá tomu a hentomu dala a komu nie. A ak nie, chudere sa muselo riadne čkať - toľko ľúbezných opisov ženy som ešte nepočula. Ak sú vedľa, zachráni vás vaša hudba, ak sú vo vašom kupé, iba presadnutie, čo tiež niekedy nie je jednoduché - často na chodbách stretávam sebavedomých mládencov, skúšajúcich zvádzacie techniky na akúkoľvek dievčinu, čo prejde okolo "Hej moore, tú by som dal" alebo "Nechceš k nám do kupé? Trošku sa s tebou pobavíme, aj dvere sa dajú zamknúť" - no kto by odolal?
Mohla by som pokračovať donekonečna, podivné indivíduá stretávam na každej ceste, ale nechce sa mi unudiť vás nekonečným výpočtom toho, čo sami dobre poznáte. Nielen z vyššie uvedených opisov preto uprednostňujem zvieratká pred ľuďmi (ok, pavúky nie, ale to nie sú zvieratká, sú to príšery) a všetkými desiatimi som za to, aby sa cestovanie vlakom znova spoplatnilo. Som si istá, že by sa tak aspoň obmedzil počet tých, ktorí si do tašiek nahádžu corgoň v akcii, rožky a tresku a idú niekoľko hodín otravovať ľudí okolo seba svojím vyberaným správaním. Ako aj dnes. Ale prežila som a môžem aspoň takto vyventilovať svoju frustráciu a tešiť sa na ďalšiu cestu a nové zážitky. :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára