Ako som sa učila growlovať

Už od mala je snom mnohých dievčat stať sa slávnou speváčku a ja som nebola žiadnou výnimkou. Prešla som si spievaním do kefy pred zrkadlom, v sprche, so spolužiakmi na hudobnej výchove...Boli to krásne a naivné časy.
Počas dospievania som spevácky sen odložila bokom, veľkú zásluhu má na tom moja sestra, ktorá môj spev označila za zavýjanie opitého vlkolaka. Určite nebola ďaleko od pravdy, len tak z fleku si spievať spolu s Tarjou nie je dobrý nápad. :D
O pár rokov neskôr som od fascinácie sopránom prešla k obdivu speváčok, ktoré svoje hlasivky používajú na growl a scream - kráľovnou môjho srdca sa stala Angela Gossow (ex-Arch Enemy), pre mňa stále symbol nezávislej, cieľavedomej a silnej ženy, akou som vždy chcela byť.

Keď som sa dozvedela, že taký štýl spevu sa dá pri svedomitom tréningu a praxi naučiť (sama Angela robila workshopy), začal mi v hlave vŕtať chrobák - aké by to bolo, keby sa môžem pochváliť, že aj ja dokážem tak "revať"? Po Alissinom nástupe na scénu (pridanie sa k AE) a objave neuveriteľne talentovanej Tati Shmailyuk (Jinjer) som sa rozhodla tomu dať šancu - nevadí, že mi to bude nanič. :D

Tak som si ponáchadzala množstvo tutoriálov ako na to a šla som na vec.
Dôležité dýchanie bránicou mi spôsobilo prvú prekážku, myslela som, že sa to nenaučím, ale každodenné cvičenie pomohlo. Najviac sa mi páčilo hadie syčanie, mama vždy vošla do izby, či mi náhodou nešibe.
Neverili by ste, koľko srandy sa s tým dá zažiť - skákať a popritom štekať dá zabrať nielen vám, ale aj susedom. Vtedy ma mama začala posielať k psychiatrovi.
Keď prišlo na to najhlavnejšie - vydať ohromný growl, aj mačka by ma vysmiala. Nasledovalo zaseknutie a ohromný kašeľ.

Môj tréning zvyčajne pozostával z pár minút vydávania "nasratého hrdelného zvuku" - kým som našla bezbolestné miesto, vedela som aj na pol dňa stratiť hlas. :D
Takto som si prevrčala pár dní (mama: "čo ti preskočilo?" alebo "skúšaš vrčanie na susedovho psa, aby toľko neštekal?") a nasledovali slová. Bohužiaľ, viac som sa smiala ako niečo skúšala, lebo buď som znela ako nahnevané dieťa, zachrípnutá čivava alebo človek, ktorý sa snaží si odkašľať až z päty hádam.
Nielen k telesnému, ale aj k hlasovému tréningu neodmysliteľne patrí voda - nikdy som si tak svedomito nehydratovala organizmus - až som sa viac ako spevu venovala behaniu na wcko. Takže v podstate mi to bolo na niečo (síce úplne iné, ale treba myslieť pozitívne) - naučila som sa piť vodu. Aj pečeň bola prekvapená. :D
Objavila sa aj chvíľka, kedy som si myslela "super, veď ono to ide", ale keď vynechávate pravidelné cvičenia, môžete začať odznova. A keďže som dosť netrpezlivá osoba (no dobre, lenivá) skončila som nakoniec iba pri frustrovanom jačaní do vankúša. Ale na nervy to pomáha - vyskúšajte. :D
A ak nepoznáte Jinjer, pustite si - keď raz budem veľká, chcem spievať ako Tati. :)