Na začiatok si definujeme, čo to ten bycigeľ je. Ako poradila Wikipédia, je to dopravný prostriedok poháňaný potom, krvou a slzami. Teda pedálmi som chcela napísať. Má dve kolesá, ktoré obľubujú šnúrky a v podstate čokoľvek, čo sa do nich dá zamotať a vyhodiť statočného jazdca so sedla, aby sa zoznámil so zemou. Konštrukcia bicygľa nestojí za reč, má mnoho podôb a z detstva, keď bol ešte exkluzívnym výdobytkom, si určite všetci pamätáme, ako z rámu bolí riť. Tá však zvykne bolieť aj zo sedla - je jedno, koľko ste za svojho spoločníka na cenganie po chodcoch vyvalili, po pár hodinách v sedle ho budete chcieť zdemolovať a zahodiť do najhlbšieho pekla. Teda aspoň ja som chcela. Ale viete, ako to býva - kamoško si spokojne drichme v pivnici a čaká, kedy sa opäť odhodlám na ďalší riťobôľny zážitok (pun intended).
Ako teda vyzerajú moje bycigľovacie začiatky (možno aj konce)? Keďže som si dvojkolesového tátoša zadovážila len nedávno a navyše po mnohých rokoch absolútnej nečinnosti v tejto oblasti, je to bieda. Pokračovať budem úryvkami z mojej hlavy.
Tesne pred výletom - "Jupí, peknú trasu máme, pekne je, konečne pre seba niečo urobím!"
Nasadnutie - zadkom prebehne flashback z minulých stretnutí s bycigľom - "Ou shit, však ma drbne! Už teraz mi plače riť. Nejdeme nazad domov?"
Prvé kilometre - *samé nadávky* - "Ach načo som sa to dala, šak leňochody nepatria na bycigeľ! No super už mi hučí v ušiach, búši srdce, oblieva ma pot! Veď ja umieram! Preboha, môžu stehná TAKTO bolieť? Isto si svaly dotrhám! Tak mi treba, mala som ostať doma."
Kopec hore - "Nope, zliezam. Uf šak už ani chodiť neviem. Sadnem si. Ľahnem? Chcem zomrieť."
Kopec dole - *smrť v očiach, vnútorný šialený rev* "Zabijem sa! Pomóc! Brzdi! Okej stojím, idem pešo dole."
Prestávka - "Au moja riť, ako si mám sadnúť a oddýchnuť?? Musíme ísť aj nazad? Nepostavíme si tu dom?"
Okoloidúci cyklisti: "Teraz sa pozrážame a všetci zomrieme. Ako to, že nikto nie je spotený? Existuje celotelový antiperspirant? Prepána ešte aj táto babka ma predbehla!"
V takýchto situáciách zasahuje pán bycigeľ - povážlivo zatrasie kolesami a ohne riadítka do neželaného smeru, aby som sa spamätala a prestala otáčať hlavu ako to ľúbezné dievčatko z Exorcistu. Vtedy niekedy sa konečne cesta mení k lepšiemu, už nemám pocit, že cyklistika bola vymyslená ako nenápadne pôsobiaci trest pre leňochov.
Ten pravý zážitok však nastáva, keď sa znova zoznámim s prehadzovačkami - čo niekedy trvá dlhšie alebo kratšie, v závislosti od toho, čo som predošlý deň robila. You know what I mean. Myseľ sa vyčistí, vietor sviští okolo uší, necítim, ako mi slnko vypaľuje diery do tela, aj ubolené nožičky na chvíľu prestanú hlasno protestovať proti každému ďalšiemu záberu do pedálov. Vnútri si jedno moje ja nadšene potriasa paprčkou s mojím druhým ja - "HA! Porazili sme lenivosť konečne!" Z kúta mysle sa však potichu škodoradostne ozve "Kdeže dievčence, na to ste ešte nedorástli. Len čo doma ľahne na gauč, v mihu vás zožeriem a na bajk už nikdy nepôjdete!" *muahahahahahaha*
To bol zlovestný smiech, keby ste chceli vedieť. Vďaka spomienkovému optimizmu o pár dní vyťahujem tátoša na svetlo sveta opäť a kolobeh nadávok a radosti sa opakuje. Ako prvú stisne ritku, keď jej pred očami prebehne spomínaný flashback, no vtedy už nie je cesty späť...
Tak mi držte palce, až sa na to nevykašlem ako na...noo na všetko. :D
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára