Šumienky príhody a skúsenosti: pokladňa

     Manažér nemanažér, keď pracuješ v priestore, v ktorom sa nachádza pokladňa a platbychtiví (teda väčšina z nich) zákazníci, tak sa jednoducho blokovaniu nevyhneš. Obzvlášť uspokojivá je táto činnosť v momentoch, kedy si po osviežujúcich 3 hodinách spánku (lebo skrátka ešte jeden diel si MUSÍM pozrieť – opakuj po každom) lepíš páskou viečka na obočie a naivne si myslíš, že ráno predsa nechodí nikto normálny nakupovať oblečko. A presne v tom je pes zakopaný, v tom záludnom slovku normálny. Pretože oni tam sú – striehnu za zavretou bránou, jedným okom zameriavajú svoju obeť, ktorá sa nič netušiac blíži bránu otvoriť a druhým si dohadujú poradie, v ktorom zaútočia. Ich plán je veľmi jednoduchý a efektívny a pozostáva z nasledujúcich krokov:

1. Brána sa otvára! - To je signál pre prvého bojovníka za práva zákazníkov, aby sa hodil o zem a nebojácne sa preplazil na územie nepriateľa na prieskum, ktorý započne otázkou “A už môžeme dnu? Máte otvorené?” V mysli sa mi mihne prízrak gilotíny, ale zapudím ho odpoveďou “Samozrejme, nech sa páči.”

2. Brána je otvorená!” - Prvý bojovník sa odplazí, ale nastupuje druhý a rovno spúšťa guľometnú paľbu v podobe otázok “Toto tu máte prosím vás? A prečo nie? Však na nete to máte! A kde to majú, to mi viete pozrieť? Vypredané? Ako to myslíte, vypredané? To je ako možné?” Znovu mi do mysle vstupuje neodbytná myšlienka bráno/gilotíny. Tlak začína pomaly dvíhať kotvy z bezpečného prístavu.
   
   

3. ÚTOK! - Zvyšok osadenstva sa medzitým zhromaždí na pokladni, pričom každý z nich má svoju vlastnú strategickú úlohu. Všetci však nasledujú jeden príkaz “ZAZERAŤ!” Tlak 130. Pridruženými podúlohami sú nervózne podupkávanie, hlasné povzdychy, telefonovanie “sorry, nestíham, predavačke to zas trvá a to tu nikto nie je”, klopkanie nechtami po pulte a podobne. Ako prvá vždy začína reklamácia a tá nesmie mať iné riešenie ako okamžité vrátenie hotovosti, hoci v pokladni máte len základný vklad. To je z pohľadu mnohých zákazníkov extrémne neprofesionálne a absolútny nonsens nemať v pokladni peniaze, toto musíme na jojku nahlásiť, nech tu narobia poriadky, nikdy sem už neprídeme a prídete o tržbu! Tlak 150.

Druhý v poradí je človek, ktorý si kúpi tričko za 4,99, bohužiaľ chudák nič iné nemá, len 100e. Karta? Čo je to karta? Prečo mi nemáte vydať? Prečo nemáte peniaze? To si hovoríte obchod? Šak dole je banka, choďte si rozmeniť alebo požičať, ja počkám. Rozmýšľam, či má zmysel mu aspoň zbežne vysvetliť systém práce s hotovosťou na predajni, ale vzdávam to, bohužiaľ mi po rozume behajú samé vulgarizmy. Tlak 160.

Ďalší sa tvári ako veselá záchrana, snaží sa vtipkovať, zrazu však zistí, že ešte niečo zabudol, tak len na sekundu odbehne. Zo sekundy sa stáva minúta a pri pohľade na zvyšok zgerby pred pokladňou sa čakanie natiahne na pol dňa. Týpek konečne dorazí,  potom však zistí, že nemá vlastne kartu ani dostatok hotovosti. Tak rušíme nákup (čo vďaka RFID systému nie je tak jednoduchá vec, ako sa zdá) aaaaaale "viete čo, aspoň toto zoberiem, nech som tu neni len tak nadarmo." Nesmelo nablokujem položku a vzápätí prichádza porážka. "A viete čo? Zastavím sa poobede, môžete mi to odložiť?" "Prepáčte, ale sú to veci z výpredaja, tie nemáme dovolené odkladať." Po menšom handrkovaní mi týpek pridelí zopár prívlastkov, viaceré začínajúce na je a končiace na bnutá a môj tlak si zvesela stúpa na hodnotu 180. Zároveň sa mi v zornom poli začínajú objavovať malé, poletujúce svetielka. 

Na scénu nastupuje vymódená pani, ktorú snažne prosím o nejaké drobné, ktoré jej počujem cinkať v peňaženke, keď vyťahuje - áno hádate správne - 100e bankovku! Dočkám sa však len úsečných odpovedí - "to sú len centy, na karte nič nemám. Tak teda začnem zratúvať 10 a 20 centovky, aby som jej nazbierala na výdavok a porazenecky šveholím čosi o objednávaní mincí a o platbách veľkými bankovkami (toto mi inak viete niekto objasniť, prečo toľko ľudí rôzneho typu platí výhradne 50 a 100e bankovkami a iné nič v peňaženke nemajú? Ja sama napríklad hotovosť používam absolútne minimálne, tak tomu akosi nerozumiem), usilovne robím kôpky, počúvam jej litánie - "však ste obchod a predávate veci, ako je možné, že nemáte peniaze na vydávanie? Viete predsa, že to musíte robiť! You don´t saaaaaaaay! A viete, čo sa stane, keď máte výdavok naskladaný v úhľadných kôpkach a tovar je pohodlne zbalený v taške a čaká len na dramatický odchod? "Tak zaplatím kartou." Pričom pani samozrejme nemá ani potuchy o tom, že keď je blok už na svete, nedá sa len tak zmeniť platba, lebo ona povedala. Dramatický odchod pripomína hurikán, svetielka naberajú na intenzite, počujem zvuky mora. Tlak 200.

A to najlepšie prichádza na záver. Príde pani s objednávkou z eshopu, že ju chce vrátiť. Vravím si easy peasy, naťukám, zopakujem firemnú formulku, že peniaze jej prídu naspäť na účet a zničohonič dostanem po hlave “Ale ja nemám účet. Tak si prosím hotovosť.” Mysľou mi prebehne “aha super, už nevidím tie svetielka! Ok to bude asi preto, že mám oči na zemi.” Tlak žiadny, kóma.

 Stačia takéto tri jednoduché kroky a zaručene zložíte aj skúsenejšieho predajcu. No dobre klamem, stačí trochu praxe, sem tam pohár (dobre zase klamem) vína a na otázku “Prečo nemáte papierové tašky?” s upretým pohľadom odpoviete “Ťažko sa nimi dusia zákazníci.” A sledujete paniku v očiach. ;)