Už snáď od praveku sa ľudia delia na dva základné tábory:
propes a promačka. Alebo antipes a antimačka, ako chcete. Ľudia,
ktorí tvrdia, že majú na chlp rovnako radi oba druhy menovaných zvieratiek,
klamú. Iní zase tvoria extrémne okrajové spektrum – pes/mačka je jedlo, nie
kamarát alebo si doma otvoria zverinec, ktorý obsahuje minimálne 4 kusy
preferovaného zvieratka a do práce nechodia, aby si zarobili na seba, ale
aby mohli svojim miláčikom poskytnúť dokonalý komfort. Ja som zatiaľ niekde
uprostred, už pár mesiacov som šťastným otrokom dvoch mačiek a ak
okolnosti dovolia, určite ich bude viac.
Moje drahé mačučky pochádzajú z jedného vrhu, doniesol
nám ich ujo v krabici, keď mali cca 3 týždne. Malinké, zlatunké, báli sa
všetkého naokolo. Po neustálom otravovaní z mojej strany „Poďme sa hrať s
mačičkamiiiiii“ sa po relatívne krátkom čase udomácnili a nechali sa
pohladkať. Mená som vyberala ja, kocúrik sa volá Dexter po známom
„pomstiteľovi“ a micka Lindsay, lebo je čierna a v tom čase som
sa silno vytiešala z nového albumu Cradle of Filth. Drahý mená odsúhlasil
a tak započala naša spoločná cesta životom.
Prvým významným míľnikom bolo samozrejme prvé kúpanie. Akoby
vedeli, čo ich čaká, po prinesení do kúpeľne sa okamžite vybrali do najtmavších
kútov a pod skrine. Neverili by ste, do akých mini priestorov sa dokáže
mačka napchať – okrem škrabancov od pazúrov mávam škrabance aj od nábytku. Po úspešnom naháňaní
sme prvú obeť položili do vane, odkiaľ svetelnou rýchlosťou vyskočila, preliezla
mi cez hlavu, švihla ma chvostom po ksichte a ušla pod skriňu. Naša
taktika teda doteraz pozostáva zo 4 rúk – dve držia vzpierajúce sa mača, dve
opatrne sprchujú a hladkajú šampónom. Po kúpaní sme mokrí my aj podlaha
a mačence sa zmenia na dikobrazy. Nasledujúce dve hodiny strávia
samoočistou a otriasaním sa, prípadne odfukujú na miestach, kam na nich
nedočiahneme. Neskôr začnú po sebe vrčať a syčať a my vôbec netušíme
prečo.
O téme mačky vs. jedlo by som sa mohla rozpisovať
donekonečna – dôležité je vedieť, že čokoľvek lákavé im nasypete vrchovato do
misky, ak vzápätí idete jesť aj vy, nasledujú útoky na tanier. Je úplne jedno,
čo tam máte, minimálne im to treba dať oňuchať, aby stratili aspoň na minútu
záujem, pokiaľ je to zeleninová polievka napríklad (raz mi síce zjedli aj
mrkvu, potom sa to už ale neopakovalo). Ja sa o jedlo s nimi delím,
skrátka neviem odolať – čím sú staršie, tanier mi hypnotizujú už pomenej –
Dexter je pahltnejší (priateľovými slovami „nenažrané hovado“) ako jeho sestra,
takže ešte asi potrvá, kým sa naje aj bezo mňa. Pozitívne je, že sám od seba
začal držať diétu, asi cíti, že ide leto a rozhodol sa zhadzovať do
plaviek. Netreba zabúdať ani na to, že ak vás mačka pri jedle príliš otravuje
a vy ju nasrane pár metrov odhodíte, ona to berie ako hru a o 2
sekundy je nazad, aby ste ju odhodili znovu. Pomáha len zatvorenie za dvere,
v prípade takmer dospelých mačiek zamykanie, lebo vedia vyskočiť na kľučku
a dvere si otvoriť.
Ak chcete svoje mačičky potešiť a nakupovať im tony
hračiek, nerobte to. Úplne im stačí šnúrka, kábel alebo slúchatká. S tým
keď im šibrinkujete pred očami, tak sa idú zblázniť a neskôr aj ja, lebo
som leňoch a po minúte naháňania mám už čierno pred očami. Prípadne stačí
loptička, ktorú budete hádzať po miestnosti a sledovať, kto ju skôr
chytí. Bohužiaľ, znova hrozí prílišný pohyb, lebo mačka vám tú loptičku nazad
jednoducho neprinesie. Buď stratí záujem s výrazom „čo to tu na mňa
skúšaš“ alebo si loptu schytí do papuľky a ujde preč, aby sa s ňou
nemohol nikto iný hrať. No a samozrejme krabice. Z youtube určite poznáte. :D
Najnovšie sme začali púšťať mačiaky na exkurziu von na dvor.
Dexter sa pomerne rýchlo adaptoval, veľmi rád si škrabká noštek na tujkách
alebo bez pohybu civí na susedovie psa. Prípadne mláti včely packami alebo sa
snaží chytiť mušky, čo z diaľky vyzerá ako puppet show alebo taký ten
divný druh tanca, čo sa vyskytuje v diskotékových lokáloch a vyzerá
ako odháňanie hmyzu od hlavy. Lindsay sa však z neznámeho dôvodu bojí
a keď už aj vylezie von, tak len blízko k únikovému východu – okienku
dovnútra domu. Stačí keď si kýchnem a je vnútri. A pritom ešte
donedávna bola odvážnejšia ako Dexter, nebála sa ani vytrieskať psa po frňáku,
keď sa im blížil k miskám.
Síce vedia narobiť poriadny bordel a pokojne sa vám
poza chrbát vysrať do kvetináča, ale dá sa s nimi zažiť kopec srandy. Raz
som si nanášala maskaru a Dexík ma len ticho z mojich kolien
pozoroval, ale potom si povedal, že aj on chce byť namaľovaný, tresol ma po oku
a okamžite zdrhol do druhej miestnosti. Musela som sa namachliť odznova,
lebo som plakala od smiechu. Naposledy ma ale pekne vydesil, polhodinu sme ho
nevedeli nikde nájsť, ja som už mala plač na krajíčku, že už ho nikdy neuvidím
a zrazu len počujeme škrabot...A z nepoužívaného komína sa vynoril
chvost a za ním zvyšok kocúra. Klasikou sa stáva rozbíjanie fľaší, hrátky
s krabicami, nespokojné šomranie si popod nos, keď ktosi z nás povie
„Zlez odtiaľ!“ alebo „Krista nepi zas z toho hajzla!“ a samozrejme
upreté pozorovanie pri vykonávaní vyprázdňujúcich aktivít na záchode. Lindz to
dotiahla do dokonalosti, akonáhle ktosi zlezie zo záchoda, v momente tam
hodnotiaco strčí hlavu a nebojí sa ani splachovania.
Pokračovanie nabudúce.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára